Wells píše veľmi atmosfericky a do príbehu vás doslova vcucne. Už po prvých stranách som sa nevedela odlepiť od Julesa a jeho životného príbehu. Začíname v prítomnosti a potom sa spolu s ním retrospektívne vraciame až do jeho detstva a do momentov, ktoré ho najviac ovplyvnili a kvôli ktorým sa jeho život vyvinul tak, ako sa vyvinul. Mala som pocit, že ma Jules celý čas drží za ruku a sprevádza zlomovými udalosťami svojho života, púšťa ma do najintímnejších zákutí svojho srdca a delí sa so svojou bolesťou. Miestami to bol naozaj melancholický príbeh, trochu bolestivý, ale takým tým pekným spôsobom. Aj v tých ťažkých momentoch sa dalo nájsť niečo pekné, niečo hodnotné a navyše ma čítanie o Julesovom živote nútilo rozmýšľať nad tým svojim. Nepovedala by som, že som v nich videla nejaké veľké podobnosti, no niečo na tom, ako Jules rozmýšľal a veci preciťoval, mi pripadalo blízke. Na konci samoty je príbeh o tom, ako nás naše rozhodnutia v živote zavedú na jedinečnú cestu, ktorú nikto nikdy neprežije tak, ako my. Je o ľuďoch, ktorí nás obklopujú a ktorí nás formujú, ktorých úlomky nosíme sami v sebe, aj keď nás opustia. Je o smútku, no aj o chvíľach šťastia, o nenaplnených snoch a dávnych krivdách… jednoducho je o živote, vo svojej surovej a čistej podobe a aj keď bol miestami smutný, po dočítaní mi zostal príjemný pocit. A určite sa k nemu ešte niekedy vrátim.

Rovnako ako Tvrdá krajina aj Na konci samoty zostane v mojej hlave ešte dlho po prečítaní. Benedict Wells sa popasoval so skutočne ťažkou témou a troch súrodencov pripravil jedinou autonehodou o oboch rodičov. Najmladší Jules to nesie nesmierne ťažko, utiahne sa do seba a postupne sa vzďaľuje aj staršej sestre a bratovi, ktorí sa so smútkom vyrovnávajú zasa po svojom. Nečítalo sa mi ľahko, to vám je zrejme už na prvý pohľad jasné, no i tak som sa od textu nemohla odtrhnúť. Julesov život ma priťahoval vo všetkých ohľadoch, chcela som sa o ňom dozvedať viac a viac, chcela som spoznávať jeho priateľov, tráviť čas osamote len s jeho myšlienkami a nechať sa unášať depresiou prameniacou z každej jeho bunky. Obľúbila som si aj Alvu, ktorá sa mu plietla do cesty čoraz častejšie, až napokon zmizla a vrátila sa až po mnohých rokoch s vlastnými bremenami a tajomstvami čakajúcimi na odhalenie. Aj napriek ťaživému pocitu z čítania by som uvítala ďalších hoci aj 300 strán, len aby som nemusela dať milovaným protagonistom zbohom. Nechala som si zlomiť srdce a tak mi veru treba, no neľutujem jedinej kapitoly, jedinej stránky dokonca ani jediného riadku.

Bolestivo krásne. Také bolo čítanie knihy, na ktorú som si robila zálusk vďaka Tvrdej krajine, (autorovej novšej knihe). Či chcem alebo nie, knihy som porovnávala a teda, v mnohom sa na seba podobajú. Obidve píšu o smútku a strate s neopísateľným citom, obe majú v sebe akúsi ľahkosť, pri čom opisované udalosti nie sú vôbec “ľahké”. Tvrdá krajina sa ale viac zameriava na obdobie dospievania, kdežto Na konci samoty rozpráva príbeh takmer celého Julesovho života a myslím, že sa mi páčila o trošičku viac. Jules prežíva bezstarostné detstvo, je obľúbený a nebojácny, až pokým nezažije stratu, ktorá mu otočí život o 180 stupňov. Stane sa z neho samotár zahĺbený do seba s jedinou priateľkou, záhadnou červenovláskou Alvou. Ach. Nádherne srdcervúce, hlboké a emočné čítanie toto. Dajte si prosím. ,,Život nie je hra s nulovým súčtom. Nikomu nič nedlhuje a veci sa dejú tak, ako sa dejú. Niekedy spravodlivo, takže všetko dáva zmysel, inokedy tak nespravodlivo, že človek o všetkom pochybuje. Strhol som masku z tváre osudu a pod ňou som objavil iba náhodu.”