"Naša rodinná história nebola ničím zaujímavá. Rodinné fotografie sme si nepozerali a vždy sme radšej zmenili tému. So zbraňami to však bolo naopak. Príbehy z poľovačiek sa u nás tradovali z generácie na generáciu. Z nich nebolo poznať kto doma týral deti či bil manželku." Druhý diel trilógie o Jane Kippovej a jej rodine Moja matka je rovnako príšerne drsný ako predchádzajúci Môj brat. K domácemu násiliu, sexuálnemu zneužívaniu a falošnej nevšímavosti a benevolencie pridáva autorka aj tému zneužívania v cirkvi a tyranii a krutosti v cirkevných komunitách, kde v mene božom páchajú to najhoršie samotní kňazi. "Pomaly centimeter po centimetri som pootvoril dvere. Dedo stál so sutanou vytiahnutou do pása. Uvidel som jeho biely zadok. Pod ním ležalo dievča čo v lete prišlo na letnú brigádu. Bolo odo mňa o niekoľko rokov staršie no samo ešte len dieťa. Prosilo ho nech prestane. Môžeš prosiť koľko chceš povedal mu. Toto je vôľa božia." Tá príšernosť je najdesivejšia v tom, že podobné životy žijú ludia všade, nielen na švédskom vidieku. Prípadov, o ktorých sa pravidelne píše v médiách aj u nás, je množstvo a isto je ich omnoho viac ututlaných. Ide z toho hrôza. A ľútosť, že sa to ľuďom deje a ovplyvňuje ich to na celý život. "Nejde to povedal. Nemám v sebe lásku. Vzali mi už dávno. Dokážem len vlastniť a ty nechceš aby ťa niekto vlastnil. To nechce nikto." Pozn.: V citátoch nie sú chyby, to Smirnoff rozbíja syntax textu rovnako, ako rozbíja životy svojich postáv. Len málokedy je na ne laskavá. Ale aj tak sú jej knihy vynikajúce. "Kráčalo sa mi čím ďalej tým ľahšie. Akoby mi les chcel niečo povedať. Už som zabudla ako príroda dokáže odpúšťať. Ako vedia stromy utešiť a pohladiť po chrbte."