"Aký je zmysel života? To bolo všetko - jednoduchá otázka, ktorá k človeku s postupujúcim vekom krúži čoraz bližšie. Veľké odhalenie nikdy neprišlo. Možno nikdy nepríde. Namiesto toho prichádzajú drobné každodenné zázraky, záblesky svetla, zápalky, ktoré nečakane vzbĺkli v temnote." Trocha klasiky. Woolfová píše výnimočne, jej typický 'prúd vedomia' je nielen spoznávaním jej postáv a ich vnútorného sveta, ale pre mňa aj uvedomením si vlastného vedomia, spôsobu premýšľania, často rozháraných myšlienok a prevaľovania protichodných názorov, uvedomovania si všetkého naokolo, aj to, ako hocijaká maličkosť ovplyvňuje inú, ako na nás vplývajú postavy, miesto aj dej naokolo. "Vlastnosti, na základe ktorých sa navzájom spoznávame, sú len detinské vidiny. Pod nimi sa tiahne temnota, nepostihnuteľne hlboká; len tu a tam človek vypláva na hladinu a ukáže niečo zo seba ostatným." V tomto príbehu bez deja uvažuje nad časom, životom. Nad rodinou. Čo človeku dáva a čo berie. Čo je dôležité. Čo je zmysel života. Aj ako sa plány a ciele rúcajú, lebo ten 'veľký' svet bol proti. Skvelé čítanie. Pomalé a zadumané. "Priateľstvá, aj tie najlepšie, sú nesmierne krehké. Ľudia sa od seba vzďaľujú."