Ako písať o tejto knihe a nespomenúť pandémiu, tému, čo na nás skáče z každej strany, ktorá rozdelila spoločnosť, rodiny, priateľov? Nedá sa. A navyše, Nezabudnite na veľrybu je vlastne o pandémii - hoci napísaná pred rokmi. Zaujíma ma, ako ju vnímali čitatelia v čase, keď vyšla. Ako príliš fantastickú? Ako varovanie, že stačí málo a systém sa rozsype? Či dokonca ako prorockú? Dnes sa na ňu nevyhnutne pozerám cez to, čo prežívame. A pre mňa bola predsa trošku fantastická. Hoci to môže znieť ako neradostné čítanie, Nezabudnite na veľrybu je v skutočnosti veľmi hrejivá kniha. Cítite v nej viaceré podoby lásky k blížnemu svojmu, čo môže byť v týchto časoch balzam na dušu (odporúčam dávkovať po tom, čo znechutene a šokovane zavriete fejsbúky a internetové diskusie). Okrem toho, Ironmongerov štýl veľmi zľahka zaváňa backmanovčinou či dokonca stefánssonovčinou, pričom autora nepodozrievam z toho, že to bol zámer. Zavedie vás do malej dedinky s jej príbehmi, vzťahmi, postavičkami, tempom a zvykmi, kde sa takmer každý cíti dobre práve takto, Pánubohu za chrbtom (či ako na najmenšom pršteku na nôžke). Pokojný život obyvateľov narušia dve udalosti, ktoré sa odohrajú krátko po sebe - najprv more vyvhrne nahého muža v bezvedomí a potom aj impozantnú veľrybu. A tieto dve bytosti sú zaujímavo prepojené. John Ironmonger popri príbehu "tu a teraz", teda v zaspatej dedinke St. Piran, rozpráva aj ten "tam a vtedy", teda v bzučiacom biznisúli v londýnskom City. Hlavný hrdina Joe Haak je správny chlap, ktorý kedysi nasadol na nesprávny vlak a sám seba objaví až teraz. Bez toho, aby chcel, stáva sa hrdinom. Je to Joe Haak, kto pomôže zachrániť veľrybu, kto nahromadí zásoby pre celú dedinu, kto počas pandémie pomáha každému, čo to potrebuje. Čo vám poviem, svet potrebuje viac Joeov Haakov. Nezabudnite na veľrybu je zmesou príbehu jednej dedinky, jedného človeka, apelu na potrebu ľudskosti, nádeje, že sme predsa len lepší ako vyzeráme, ale aj napätia. John Ironmonger sa nevyhýba brnkaniu na city ani miernemu pátosu, ale je to v miere, ktorá je pre mňa absolútne tolerovateľná. Odporúčam čítať v zhoršujúcom sa počasí a pandemickej situácii, má efekt ako šálka horúcej čokolády.

Úzke domčeky, čo sa zhrčené k sebe ledva držia v zákrute cesty – to je dedinka St. Piran v Cornwalle. Nachádza sa na konci mysu, tvárou obrátená k moru a až dodnes sa v nej hovorí o dni, keď obyvatelia našli na morskom brehu vyplavené nahé telo mladého muža a v plytčine uviaznutú veľrybu. • Dedina je po záchrannej akcii hneď plná klebiet a domnienok, kto mladík je a odkiaľ pochádza. Na malichernosti niet času, blíži sa totiž vážna hrozba. Visí nielen nad osadou a krajinou, ale zrejme nad celým svetom. Všetky komplexné systémy sa vyznačujú štyrmi vlastnosťami. Môžu rásť, môžu upadať alebo bez zmeny fungovať ďalej. Alebo môžu umrieť. Žiaľ, v románe svet postihol štvrtý scenár. S príchodom blížiacej sa pohromy sa Joe Haak stáva pomyselným vodcom St. Piranu. • Spočiatku zlomený muž prechádza premenou. Globálna katastrofa mu paradoxne prináša vykúpenie. Dedina sa zomkne a obyvatelia nám dokážu, že ľudstvo ešte nie je celkom stratené. Panoptikum postáv okolo hlavného hrdinu si okamžite zamilujete. Každá svojou nedokonalosťou dáva miestu pocit autenticity. Autor oživil uveriteľných a sympatických hrdinov a vybudoval dokonalé prostredie. Až sa vám z neho nebude chcieť odísť. Spracúva viacero aktuálnych tém – ľudské správanie v čase krízy a stresu, finančný kolaps, nestále peňažné trhy, vírusovú pandémiu či pád dodávateľských reťazcov. • Hoci ide o dystopiu, román nesie prvky humoru, je dojímavý a obnovuje vieru v človeka. Nežný príbeh o odvrátení apokalypsy je poctou ľudskej láskavosti a dobrote. A nezabudnite na veľrybu! Na začiatku nepovedala posledné slovo.

St. Piran je malé anglické prímorské mestečko s tristo obyvateľmi, v ktorom sa všetci navzájom poznajú. Jedného dňa vyplaví more na breh nahého muža (neskôr sa čitateľ dozvie, že sa volá Joe), čo v takej malej dedinke, akou St. Piran je, spôsobí senzáciu. Pár dní na to v plytčinách uviazne veľryba, Joe preto bez váhania zalarmuje celé mestečko a povedie záchrannú akciu, čím si získa srdcia obyvateľov. Tí ho vďaka tomu v momente príjmu medzi seba, či už ide o lekára na dôchodku, spisovateľku ľúbostných románov, učiteľku alebo kňazovu ženu. Ako čitateľ, tak aj dedinčania sa postupne dozvedajú, že Joa k jeho úteku zo City v Londýne priviedol strach z konca sveta, ktorý predpovedal jeho počítačový program Cassie. Joe vymyslí plán, ako dedinku pred svetovým kolapsom (aspoň na nejaký čas) zachrániť a minie naň všetky svoje životné úspory. Začiatok je záhadný, autor až postupne odkrýva, o čo hlavnému hrdinovi ide a čo ho k tomu vedie. Postupne to vlastne zisťuje aj protagonista a s oprávnenými obavami, že bude vyzerať ako blázon, do svojich plánov opatrne zasväcuje aj ostatných dedinčanov. Dedinčanov, ktorých som si nesmierne obľúbila, rovnako ako celkovú atmosféru malej cornwallskej dedinky a bolo mi ľúto, že jej na konci knihy musím dať zbohom. Dej skáče medzi minulosťou a prítomnosťou a čoraz viac sa dozvedáme, akým človekom Joe bol. On sám sa zamýšľa nad tým, ako po niekoľkých rokoch strávených za obrazovkou počítača bez akejkoľvek fyzickej aktivity je teraz schopný kopať jamy, nosiť ťažké vrecia a zachraňovať veľrybu. Kniha v mnohom pripomína dnešnú dobu covidovú, ohromujúce je však to, že John Ironmonger svoje dielo napísal už v roku 2015. Neraz som sa zamýšľala nad tým, že môžeme byť ešte radi, ako na tom v porovnaní s obyvateľmi St. Piran sme. Nezabudnite na veľrybu je feel good kniha (pardon za anglické slovné spojenie, ale kniha pre fajn pocit znie hrozne ??), ktorá v sebe ukrýva príbeh o odhodlaní, súdržnosti a nezištnosti, ktorý sa číta ako oddychovka, ale určite ponúkne niekoľko podnetov na zamyslenie, no taktiež pobaví a veruže aj dojme.

Do tejto knihy som išla, musím sa priznať, s miernymi obavami, zľakla som sa, že pôjde o príbeh pre mladších a neosloví ma tak, ako by som si želala, no opak bol pravdou a to tohto citlivého, rozmanitého dielka som sa dočista zamilovala. Čitateľovi sa podarí nahliadnuť do dystopickej budúcnosti a rovnako aj do mysle mladého muža vyplaveného na pláži ďaleko od miesta, z ktorého sa snaží uniknúť. Obyvatelia z malého mestečka, ktorí sa navzájom dobre poznajú a sú zvyknutí hrať ako tím, ho prijmú medzi seba a pokúšajú sa mu dopriať zmysluplný život, no on si aj tak nevie nájsť vo svete miesto. John Ironmonger má obdivuhodný štýl písania, taký poetický, plný krásnych slovných spojení, opisov, zmysluplných dialógov a čitateľovi sa prihovára ako najlepšiemu priateľovi. Krásne sa vyhrá s charaktermi jednotlivých postáv, môžem vám sľúbiť, že strateného chlapca Joea si hneď zamilujete. Priblíži epidemickú situáciu, koniec sveta, náboženstvo, svet technológií a to všetko veľmi nenútene, nesnaží sa na čitateľa tlačiť a silou mocou mu vnútiť vlastný názor, skôr sa o jednotlivé postoje len zľahka obtrie a nechá postavy žiť vlastným životom. Nenáročné na porozumenie, napísané jednoduchým jazykom a také návykové. Tieto fakty z knihy robia ideálne čítanie na leto, ak máte chuť zrelaxovať sa, možno sa trošku pozamýšľať a hlavne sa zahĺbiť do kvalitného nadčasového príbehu.

Dnes by som vás chcela trošku namotať na túto možno nenápadnú knižku, ale o to väčší poklad sa v nej skrýva.Nezabudnite na veľrybu je príbeh o priateľstve, o súdržnosti, o spolupráci a o pomoci druhým. Je to nadčasové dielo a niektorými pasážami pripomína dnešnú dobu. Pri čítaní som sa veľakrát zamyslela, ale aj dojala a pobavila. Autor ponúka veľa myšlienok na zamyslenie. Text si skôr užijete pomalším čítaním. Nemyslím si, že je kniha vhodná, aby sa “len tak preletela”. Čítanie som si užila, nasávala som atmosféru malého mestečka, obľúbila som si sympatických obyvateľov a koniec ma dojal.