Môžu aj slová stratiť svoj tvar? Rozplynúť sa vo vetre, s absenciou hodnoty a významu. A únik z miest poznaných je únikom od seba. Spomienky sú tým, čo nám vypĺňa tvary, krivky nášho tela, zákutia mysle. A drží nás. Vzpriamených, s pohľadom upretým pred seba. Och, duše nášho bytia, pevne zovreté, no rozpúšťajúce sa medzi prstami. Ogawa, ach, Ogawa! Pestrá a nepreniknuteľná. Bavila ma! Predostiera možné i nemožné, tisícky otázok s odpoveďou v nedohľadne. Hlboko sa dotýka, vytvára prázdnotu, je tým, čím jej dovolíme byť. Prázdno nevyplní, no je metaforou k strácaniu seba. V čriepkoch našich dní, ktoré miznú rovnako. Aké je to len celé reálne v nereálnosti, ktorú podáva! Emócie, hlboké a nekonečné. Samota vo vlastnom strachu, toľké túžby. Každým dňom sa strácajúce v povetrí. Rozpráva príbeh v príbehu, vykresľuje s poetikou. O nás. Ľudských bytostiach, bezmocných voči sebe samým a nepredvídateľným okolnostiam. O veciach, ktorým musíme čeliť, a živote, ktorý nezastaviteľne plynie. Či o vzťahoch, ktoré sa snažíme držať pevne zovreté a ľúbiť ešte viac, oveľa viac! No predsa. Svet, tak ako ho poznáme, sa pomaly sa rozplynie. Upevňuje myšlienky, no mizne naveky.

Na Ostrove bez pamäti miznú veci. Klobúky, kalendáre, vtáky, ruže. V momente, keď sa tak stane, obyvatelia netušia, čo konkrétne zmizlo, no cítia to, pretože spolu s predmetmi mizne aj niečo v nich. Mizne v nich to, čo sa im s danou vecou spája, pocity, ktoré v nich vyvolala, spomienky. Môže však človeku chýbať niečo, o čom ani nevie, že to kedysi mal, že to kedysi cítil? Autorka rozvinula dve dejové línie v podobe samotného príbehu hlavnej hrdinky žijúcej na Ostrove a úryvkov z románu, ktorý píše. Medzi tou hlavnou a vedľajšou líniou sa dajú nájsť nielen paralely, ale aj protiklady a doteraz premýšľam nad rôznymi možnosťami, ako spolu súvisia. Uspokojujúcu odpoveď som však stále nenašla. A možno ju ani nenájdem. A možno ani nechcem. Poetický štýl autorky a úžasná atmosféra ma dostali v scéne zo dňa, keď zmizli ruže a tisíce ich lupienkov odnášala rieka preč do zabudnutia. Prekrásna, prenádherná scéna. Pred čítaním tejto knihy som o jej deji vedela len máličko a po jej prečítaní som toho vlastne nevedela omnoho viac. Po poslednej stránke som mala zvláštny pocit, pocit prázdna, ako by aj niektorá z vecí v mojom okolí zmizla. Pocit, že by mohla zmiznúť.Nezmizlo však nič. Naopak, pribudla mi nová kniha na pomyselnú poličku tých mojich najobľúbenejších.

Akú najoriginálnejšiu knihu ste prečítali tento rok? U mňa titul najoriginálnejšej knihy bez pochýb získal Ostrov bez pamäti. Tento neuveriteľne pútavý špekulatívny príbeh v sebe totiž ukrýva viacero skrytých významov a zanechal vo mne hlboký dojem. Na bezmennom ostrove bez stopy miznú predmety bežnej potreby. Ráno sa zobudíte s pocitom, že je niečo inak, no ani za nič na svete si neviete spomenúť, čo mohlo zmiznúť z vášho života. Môže to byť čokoľvek. Klobúk, stužka, vtáky, ruže. Väčšina ľudí sa so stratou zmieri a nadobro sa zbaví predmetov, ktoré im viac nič nehovoria. No sú aj takí, ktorí nikdy nezabudnú. A práve o tých sa postará Pamäťová polícia. Jednoducho nechá zmiznúť aj ich. Ako tento systém vlastne funguje, ostáva záhadou. Kam miznú predmety a ľudia? Prečo sa z ostrova nedá odísť? Kto je vlastne Pamäťová polícia? Prostredníctvom mladej spisovateľky, ktorá sa snaží zachrániť jedného z tých, čo si pamätajú, sa čitateľ ponorí do tajov ostrova a jeho obyvateľov a je už na ňom, ako si tento príbeh vysvetlí. Či už sa nechá unášať magickou atmosférou, ktorá je taká príznačná pre japonských autorov, alebo pochopí aj skrytý význam medzi riadkami, to už je na každom individuálne. Tento príbeh však má zaručene čo ponúknuť pre náročnejšieho čitateľa. Yoko Ogawa napísala nadčasovú knihu, ktorá ani po 30 rokoch nestráca svoje posolstvo. Ak máte na knihách radi práve to nevypovedané, túto knihu si zamilujete rovnako ako ja. Navyše sa perfektne hodí na dlhé zimné večery. Ak hľadáte naozaj originálny príbeh alebo ste už presladení vianočných kníh, siahnite ešte túto zimu po Ostrove bez pamäti. Sľubujem, že to neoľutujete.

Ostrov bez pamäti je nádhernou sondou do ľudskej mysle a duše, ktoré sú sprevádzané pocitmi strachu, odvahy, straty, ale aj uvedomovania si svojej podstaty. Postupne dejom akoby sa strácali nielen veci, ale menila sa aj atmosféra, ktorá graduje, až vyvrcholí do konca, pri ktorom si budete pýtať viac slov. A jediné, čo vo vás ostane, bude ten hlas, ktorý vám bude našepkávať, že táto zmes absurdity, snov a reality si získala vaše srdce.

Yoko Ogawa pred takmer 30 rokmi napísala knihu s tajomnou atmosférou, kde postavy nemajú mená, kde je všetko nedopovedané a nekompletné, ako mysle ľudí na ostrove. Knihu, ktorá je a zostane nadčasová, vyvoláva otázky, na ktoré vám autorka odpovede nedá; musíte ich nájsť sami v sebe. Ostrov bez pamäti sa možno nebude podobať na nič, čo ste doteraz čítali. Východoázijskí autori naozaj píšu svoje knihy tak nejako inak a mňa táto ich inakosť nesmierne fascinuje a chcem ich viac."

Ostrov bez pamäti je naozaj originálnym rozprávaním o miestami až absurdnom a desivom svete, v ktorom vládne štátna moc a úplne ľuďom vymýva hlavy. Je až akýmsi varovaním. Autorka románu Yoko Ogawa príbeh napísala už v deväťdesiatych rokoch, no jej myšlienky sú aktuálne dodnes. Autorka sa zároveň pohrala s našou predstavivosťou; v celom rozprávaní sa nedozvieme nič viac o časopriestore či mená hrdinov. Ide len o spisovateľku, starca či o redaktora R. To len pridáva románu na originalite a dodáva mu špecifickú atmosféru. Aj keď sa jedná o náročnejší príbeh, napísaný je pútavo a ani nebudete vedieť a ste na konci. Odporúčam všetkými desiatimi!"