Tak čo, inšpirovali ste sa? Už ste prelúskali prvú knihu slovenskej verzie s príbehmi o Geraltovi z Rivie? Pokiaľ áno, dúfam, že už sa chystáte na druhú. Ja som totiž aj tú zhltla ako malinu. Teraz už na úvod vynechám chválospevy na prekrásne grafické spracovanie a obal diela v slovenskej verzii, keďže je dizajn totožný s prvou knihou. Jediný rozdiel je, že namiesto čierno-modrého obalu je prebal čierno-žltý a dva vlky v symbole jin jang nahradil žlto-sivý drak, ktorý nadväzuje na poviedku Hranice možností. V druhom pokračovaní príbehov zo života zaklínača Geralta z Rivie sa nachádza ďalších šesť poviedok. Tentoraz však nie sú spájané žiadnym príbehom, poviedkou, vláknom natiahnutým samostatne pomedzi jednotlivé krátke príbehy tak, ako to bolo v prípade prvej knihy. Hlas rozumu tu teda nehľadajte. Tu sú jednotlivé dobrodružstvá nasekané za sebou. Napriek tomu v nich nájdete prepojenia, ktoré z nich pri troche predstavivosti vytvoria jednoliaty príbeh. Nie je to už totiž Geraltovo spomínanie na dobrodružstvá, čo zažil v minulosti, ale skôr akoby čitateľ sledoval bielovlasého cestovanie krajinami a prežíval jednotlivé príbehy a okamihy čerstvo s ním. Napriek tomu sú jednotlivé poviedky oddelené aspoň ako samostatné celky s osobitnými pomenovaniami a každá z nich má nejaké ponaučenie alebo hlavnú myšlienku, ktorá má v čitateľovi zanechať hlbšiu stopu. Minimálne vo mne teda mnohé dosť silno zarezonovali. Ktoré, to spomeniem pri jednotlivých mini príbehoch. Prvou poviedkou tejto časti bola Hranice možností. Tu sa Geralt pri love na baziliška, keď ho takmer okradnú, stretáva so šľachticom Borchom zvaným Tri kavky a s jeho strážou, ktorou sú dve zerrikánske bojovníčky Tea a Vea. Spriatelia sa. V rámci tohto Borch skúša územie, aby vedel, čo všetko je Geralt schopný zabiť. No a už tu prichádzame k peknej myšlienke od Geralta, ktorá nám jasne stanoví hranice jeho možností (Vidíte to? Podobne, ako v prvej knihe, aj tu názov poviedky korešponduje s myšlienkami v nej, ktoré vždy navedú priamo na pomenovanie daného príbehu a vysvetlia dôvod takéhoto názvu.). Borcha totiž zaujíma, či bielovlasý zabíja drakov, ba dokonca ho provokuje rečami o tom, aké strašné stvorenia draci sú. Lenže Geralt sa nedá a jeho odpoveď zmetie zo stola všetky pochybnosti o tom, či vraždí týchto tvorov alebo nie. ,, Draky nelovím, – vyhlásil sucho Geralt. – Vidlochvostáky, prosím. Sklzúne. Lietavce. Ale draky nie, či už zelené čierne ani červené. Rešpektuj to." Tri kavky následne Geralta začal nabádať na existenciu zlatého draka, za čo ho zaklínač takmer vysmial, keďže takýto typ draka bol iba legendou, a začnú preberať to, že ak niečo také existovalo, bolo to iba výsledkom mutácie. Presne ako samotný Geralt. Hračka prírody. V tejto poviedke okrem toho, že tu Geralt skúša svoje hranice možností a z vlastného presvedčenia sa nenechá ukecať na to, aby zabil draka, nájdeme aj zrkadlovú podobnosť príbehu Geralta a Ciri. V tejto poviedke bola Geraltova prvá pripomienka toho, čo urobil pred rokmi a čomu sa nemal vyhnúť. Ďalšiu poviedku s názvom Úlomok ľadu by sme mohli nazvať tak trochu romantickým príbehom, keďže sa v nej riešil milostný trojuholník medzi Yennefer, Geraltom a čarodejníkom Istreddom. Istredd a Geralt boli v tomto prípade dvaja kohúti na jednom smetisku, ktorí boli medzi sebou ochotné bojovať, len aby mohli mať krásnu Yen len pre seba. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, tu sa tiež nachádza rozprávkový motív. Poznáte rozprávky od dánskeho autora Hansa Christiana Andersena? Ale, že sa pýtam, kto by ich nepoznal! Tak skúste zaloviť v hlave a pohľadajte tam príbeh z detských čias o Snehovej kráľovnej a zrkadle, ktoré z človeka vyťahovalo tie najhoršie vlastnosti. Zrkadlo sa rozbilo pri presune do Neba, kúsky z neho spadli na Zem a z ľudí, ktorých zasiahlo, urobilo zlých. Sklo sa spája s ľadom a zimou a so Snehovou kráľovnou. Tá si takýmto spôsobom k sebe naláka malého chlapca, ktorého nakoniec musí zachrániť len láska jeho kamarátky. Podobný príbeh rozprávala Yennefer Geraltovi, keďže sa v tom čase nachádzali v meste Aedd Gynvael, čo v jazyku elfov značí Úlomok ľadu. Vysvetlila mu, odkiaľ toto miesto vzalo svoje meno. Geralt mal tiež v tomto meste pocit, akoby ho niečo ovplyvňovalo, vyťahovalo z neho zlé vlastnosti, presne ako sa to dialo Kaiovi v Andersenovej rozprávke po tom, čo ho zasiahol kúsok zo zrkadla. V rozprávke za to mohla Snehová kráľovná, ale tu akoby bola pôvodom všetkého zla v Geraltovi Yennefer. V tretej poviedke Večný oheň sa Geralt stretol s veľmi vzácnym druhom ,,príšery“, ktorú on sám ani nepovažoval za monštrum, a to s dopplerom menom Dudu. Dudu sa vydával za kupca Biberveldta v meste Novigrad. Mesto malo byť chránené posvätným večným ohňom a také bytosti ako Dudu sa tam teda nemali vôbec vyskytovať, lebo oheň im nemal dovoliť prekročiť hranice. Lenže šikovný doppler mal podchytené aj toto. Opäť však nebudem prezrádzať všetko. Čo ma zaujalo najviac v tomto príbehu, boli originálne nadávky alebo vulgarizmy, ak chcete. Tie sa objavili už na začiatku, keď si s Blyskáčom vybavovala účty jeho milenka Vespula, ale aj neskôr inde. Boli tam napríklad urážky ako morový kikirík, sukin chvost a iné. Takéto skvosty sa, samozrejme, dali nájsť aj inde v knihe a nielen pri nadávaní, ale napríklad aj v originálnych prirovnaniach, z ktorých niektoré ešte spomeniem neskôr. Takže niečo obdobné ako pri prvej knihe. V štvrtej poviedke Trochu obetavosti by ste opäť našli rozprávkový motív, ale aj mytologický. Záleží, z ktorého uhla pohľadu sa na ňu pozriete. A opäť sú to prvky rozprávky od Hansa Christiana Andersena. Poviedka hovorí o viacerých prvkoch, ale najhlavnejšie sú pokusy kniežaťa Aglovala presvedčiť morskú vílu Sh’eenaz, aby opustila more, dala si urobiť nohy a vydala sa za neho. Dlho si však medzi sebou len vymieňajú protinávrhy, lebo ona zase chce od Aglovala, aby si nechal narásť chvost a môžu byť spolu v mori. Geralt je v tomto prípade ich prostredníkom, prekladateľom z jazyka sirén do ľudského a naopak. No a ako inak, nechýba tam ani Blyskáč, ktorý sa rozhodne o Aglovalovi a Sh’eenaz napísať baladu o tom, že siréna nakoniec súhlasila s Aglovalovým návrhom stať sa človekom, ale pre nohy musela obetovať hlas. V tomto prípade je Blyskáč tak trochu Andersen, keďže práve tieto prvky sú aj v rozprávke o Malej morskej víle. Príbeh Sh’eenaz a Aglovala však mal trochu iný spád. To by bolo to rozprávkové. A teraz mytologické. Okrem toho, že je tam siréna, morská víla z gréckej mytológie lákajúca námorníkov do záhuby svojím spevom, ešte je tu aj zmienka o podmorskom meste Ys, do ktorého majú ľudia zakázaný vstup, ale stále sa motajú okolo kvôli perlám a takmer spôsobia vojnu. Vyspelá civilizácia pod morskou hladinou. Neviem ako vám, ale mne to nápadne pripomína legendárnu Atlantídu. A prečo sa poviedka volá Trochu obetavosti, to snáď ani netreba vysvetľovať. Opäť sa to ale nevzťahuje iba na Aglovala so Sh’eenaz, keďže svoju trochu obetavosti by tu mal dokázať aj Geralt pri vzťahu s krásnou trubadúrkou Essi. Piate dobrodružstvo tejto knihy zavedie Geralta do blízkosti lesného panstva dryád, Brokilonu. Názov poviedky Meč osudu je opäť príznačný, keďže práve tu sa Geralt opäť stretne s Ciri, aj keď najskôr nevie, že je to ona. Tu by som povedala, že Sapkowski stavil na staré dobré príslovie visí to nad tebou ako Damoklov meč. To sa dá vysvetliť aj tak, že pred svojím osudom nikto neujde. A Geraltovým osudom bola Ciri, dcéra princeznej Pavetty z Cintry a jej manžela ježka Dunyho, vnučka kráľovnej Calanthe, dieťa Prekvapenia. Pravda, nebol by to Geralt, keby sa nepokúsil bojovať s osudom, nevrátil by Ciri tam, kde patrila a nemal žiadny záujem odviesť si ju so sebou. Lenže ako sa ukázalo, to sa mu vypomstilo už hneď v ďalšej poviedke Niečo viac, kde zažil dobrodružstvo, čo mu malo vyjaviť, že Ciri je viac než len jeho osud a nikdy ju nemal opustiť. Čo sa týka celkového dojmu z knihy, ten vo mne zanechala výborný. Popravde, mám veľmi rada všetko, čo sa týka Geralta. Aj keď, dobre, hry som nehrala, to sa musím priznať. Slovenská verzia Meča osudu opäť nesklamala. Dokonca som si už dokázala navyknúť aj na slovenské mutácie mien niektorých postáv, ktoré mi pri čítaní prvej knihy zneli trochu čudne. Ako som už spomínala, veľmi ma pobavili i originálne nadávky aj spolu s prirovnaniami, podobne ako v prípade prvej knihy. Z prirovnaní by som spomenula napríklad: Dorregaraya potrebujeme ako brav sedlo; uši má ako moja svokra tesne pred pohrebom; slová uľpievali v hudbe ako hmyz v priezračných zlatých kvapkách jantáru a tak ďalej. A opäť tu bolo množstvo krásnych myšlienok, ktoré ma zaujali. Ako príklad mi príde príhodné zmieniť Geraltovo zmýšľanie o osude: Osud neexistuje, pomyslel si. Nejestvuje. Jediné, čo je dané osudom, je smrť. To smrť je druhé ostrie dvojsečného meča. Jedným som ja. A druhým je smrť, ktorá ma prenasleduje krok za krokom. A pri hlbšom začítaní sa opäť nájdete aj nadčasové myšlienky, ako napríklad to, keď Geralt vyhlásil, že nezabíja draky, čím autor akoby chcel poukázať na to, že nie všetko, čo človek nemusí zabiť všetko živé, čo mu príde pod ruky len preto, aby zabíjal.