Prišiel čas na poviedky od slovenské autora, ktorého som doposiaľ nepoznala a ktorého som vďaka jeho poviedkám mala možnosť spoznať. A opäť sa mi potvrdilo, že máme skvelých autorov a ja si pripisujem ďalšieho, ktorého diela chcem objavovať. Kniha je skvelá sonda príbehov z bežného života a ja som mala pocit, snáď pri každej poviedke, že osoby, ktoré autor opísal poznám. Boli mi blízke, šokujúco povedomé, tie traumy z detstva, spomienky, krutosť a násilnosť, odohrávajúce sa v bežných domácnostiach, v rodinách o ktorých by sme to nikdy nepovedali a o ktorých sa mlčí a sme vďační, že sa nás to netýka. Stojí za úvahu, či sa oplatí vzťah naštrbený a rúcajúci sa do záhuby zachrániť, alebo spraviť radikálny koniec. Ešte ťažšie je rozhodnutie, ak vás spája dieťa. Ale ako vyriešiť neprekonateľné problémy akou je nevera, alkohol, násilie, závislosť... Richard Pupala si pre svoje poviedky vybral ťažké témy, ale témy o ktorých je potrebné rozprávať. A predviedol ich ukážkovo, citlivo a pri jednotlivých poviedkách sa mi žiadalo pokračovanie. Veľmi som si želala, aby som vedela ako pokračuje ich život ďalej. Držala som jednotlivcom palce a len vo svojom vnútri som si každú poviedku dokončila sama. Tak ako som si to priala. Veľmi knižku odporúčam a veľké plus dávam za nádherne a trefné grafické spracovanie.

Násilie, alkoholizmus, veľké straty, skrachované vzťahy, malé osobné či rodinné drámy. Richard Pupala si nevybral pre svoje poviedky ľahké témy a ponúka ich čitateľovi tak, že v ňom vyvolá emócie, prinúti ho k zamysleniu, ale všetko veľmi nenásilne, žiadna prvoplánovosť. Podáva ich ako kratšie výseky zo života, neraz len kúsok z obyčajného dňa obyčajných ľudí. A vy si uvedomíte, že niektoré tie malé drámy sa dejú možno častejšie a u väčšieho množstva ľudí ako si myslíme. Či už je rozprávačom príbehu muž alebo žena, napísaný je uveriteľne a dobre. A je jedno, či ide o dievča na prahu dospelosti alebo chlapa-pätdesiatnika. "Zažili spolu lepšie aj horšie chvíle - a celé more chvíľ, ktoré neboli nijaké a nič po nich nezostalo. Často bol presvedčený, že by mu bolo lepšie samému. A keď bola preč, mrzelo ho, že neprežili lepší život." Richard Pupala rozhodne písať vie, napokon nominácie na cenu Anasoft litera hovoria za všetko. A ja v budúcnosti určite siahnem aj po niečom ďalšom od neho. V knihe Ženy aj muži, zvieratá nájdete trinásť poviedok, v ktorých nahliadnete do cudzích životov a prežijete s nimi obdobie či chvíle, ktoré nie vždy vyzerajú významné a predsa sa vtedy niečo môže meniť, lámať, určovať, odhaľovať. Pri poviedkach Richarda Pupalu musíte premýšľať, nie každý príbeh sa vyjaví sám, nie každý čin je jasne osvetlený a odôvodnený. Niektoré poviedky ma zasiahli tak, že by som chcela o ich protagonistoch vedieť viac. Napríklad taká Mama na kolotoči bola pre mňa masterpiece. Alebo Repríza, a to nie sú jediné dve, ktoré sa mi skutočne veľmi páčili. Richard Pupala svojim ženám a mužom napísal neľahké osudy a nechal nás sledovať, ako si s nimi poradia. Nedáva nám žiadne morálne poučenia, necháva dej plynúť a šikovne pritom narába so slovami. Ukazuje nám, akí rozmanití vieme my ľudia byť. Alebo akí niekedy dokážeme byť takmer všetci. "Myslím si, že rodičov, tých dvoch ľudí, ako dieťa nemôžete spoznať. Nie sú to len vaši rodičia, ale aj niečie deti, niečí priatelia alebo niečí milenci. Nie ste pri tom s nimi."

Napísať dobrú poviedku je kumšt. Niekde som čítala, že je to náročnejšie ako napísať tristostranový román. Dvojnásobný finalista ceny Anasoft litera Richard Pupala ma presvedčil, že je majstrom vo svojom fachu. Jeho trinásť poviedok zo zbierky ženy aj muži, zvieratá sú ukážkou veľkého literárneho talentu. Skôr ako sa pustím do písania o zbierke, musím vyzdvihnúť prácu Romana Juhása, ktorý navrhol obálku. Cigaretou vypálené diery vás možno v prvom momente šokujú (Preboha, kniha je poškodená!), no keď si uvedomíte, že je to zámer, zostáva už len žasnúť. Predstavujem si, že pri písaní si autor hocikedy doprial cigaretku a v zápale tvorivosti ju bárskedy zadusil na kôpke s rukopisom. A takýto poprepaľovaný text potom stál za zrodom umelcovho nápadu. Vypálené diery by mohli byť symbolom úderov, ktoré nám život sem-tam uštedrí. Rana sa síce zahojí, no obhorené okraje, jazvy, zostávajú navždy. Aj hrdinky a hrdinovia, ktorí ožívajú na stránkach Pupalových mikropríbehov, dostali od života poriadne kopance. Zbierku publikovalo vydavateľstvo Lindeni. Poviedky sú krátke ale intenzívne. Niektoré na seba voľne nadväzujú, preto odporúčam čítať po poradí. Väčšinu si viem predstaviť ako samostatný román, tak veľmi sa ma dotkli osudy niektorých postáv. Mama na kolotoči je jednou z nich. Dospievajúce dievča prežíva pocit hanby, opustenia a zmätku po rozpade rodiny, a v čase, kedy by jej mali byť rodičia oporou, sú trápnymi bábkami. Dej je situovaný do roku 1986, keď sa z rádií ozýval hlas Samanty Fox. Touch me, touch me, touch me now. Hlavná ženská hrdinka ju po opileckých eskapádach svojej mamy už nikdy nechce počuť. Pesnička za nič nemôže, to je jasné, ale… Stavím sa, že každý má nejakú tú svoju skladbu, pri ktorej sa mu zježí koža. Či už v dobrom alebo v zlom. Ženské postavy bývajú častokrát v podaní mužského autora málo realistické. To však nie je prípad Richarda Pupalu. Patrí medzi spisovateľov s veľkou dávkou empatie, bystrým pozorovacím talentom a výnimočnou schopnosťou vytvoriť uveriteľné dospievajúce hrdinky, matky, staré matky, frustrované či psychicky labilné ženy, čo dokazuje aj v najnovšej zbierke. Veľmi ma dojala poviedka V dome, v ktorej osemdesiatdvaročná pani opúšťa svoj domček. Každá veta, vybrúsená ako diamant, mieri presne na stred čitateľského srdca. Hneď na začiatku ma to vtiahlo do izby. Kávy a vianočky som sa ani nedotkla, lebo stará žena mala porciu presne vyrátanú. A keď sa stalo, čo sa stalo, na okamih som zatajila dych a vystrela ruky na pomoc. Záver vyčarí úsmev cez slzy. Dobrý človek stále žije. Sú takí, ktorí sa potrebujú starať o iných, hoci o seba sa už nevládzu. Autor opisuje úplne obyčajné situácie a životné príbehy, ktoré sa dejú denno-denne za zavretými aj otvorenými dverami a my si môžeme vydýchnuť, že sa tie drámy neodohrávajú u nás doma. Určite minimálne v jednej z poviedok spoznáte príbuzných, susedov alebo známych. A možno aj seba. Poviedky nie sú zaľudnené iba ženami, ale aj mladými a staršími mužmi. Niektoré z postáv azda budete mať chuť potriasť, iným pošepnúť, aby sa spamätali a niektorých vám bude úprimne ľúto. Krása a jedinečnosť života sú krížom-krážom poprečiarkované škaredosťou a trápením. Márne sa budeme hojdať v kolíske pozitívneho myslenia, je to tak. Vychutnala som si skvelý pisateľský štýl, premyslené a úderné vety, bohatosť výpovede v minimalistickom priestore. Poviedka sa rozbehne, s napätím čakáte, ako sa príbeh vyvinie, keď tu zrazu bum a je koniec. Jedna je ukončená k spokojnosti čitateľa, pri ďalšej zostanete sedieť s pohľadom upretým pred seba premýšľajúc, čo sa vlastne stalo (možno sa opätovne pre istotu vrátite k textu) a na konci niektorých sa môžu dostaviť abstinenčné príznaky vášnivého čitateľa, lebo túžba ešte chvíľu zotrvať v príbehu je obrovská a nič iné nezostáva, len si vymyslieť vlastné pokračovanie. Pupala spracúva ťažké témy veľmi realisticky a presvedčivo. Neponúka návod ako z marazmu von, postavy necháva konať, ich psychické rozpoloženie vycítite medzi riadkami. Žena so žihľavkou, iná, čo konzumuje olúpanú omietku, ďalšia sa brodí haldou špiny v byte mŕtveho otca, opitý mladík rúcajúci všetko okolo seba, otcovia opúšťajúci svoje deti, mamy, ktoré ostávajú, no akoby neboli – to je len zlomok charakterov, ktoré oživil na stránkach knihy. Ženy aj muži, všetci sú občas zvieratami. Kliknite pre poslanie článku e-mailom priateľovi(Otvorí sa v novom okne)Kliknite pre tlač(Otvorí sa v novom okne)Kliknite pre zdieľanie na Facebooku(Otvorí sa v novom okne)Kliknite pre zdieľanie na službe Twitter(Otvorí sa v novom okne)Kliknite pre zdieľanie na službe Pinterest(Otvorí sa v novom okne)Kliknite pre zdieľanie na službe LinkedIn(Otvorí sa v novom okne)