O jedle a láske dokážu takto písať len Francúzi. Kniha o vzťahu medzi otcom a synom. A, samozrejme, o jedle. Skvelom jedle. Gurmánstve. A o vášni k vareniu, ktoré sa stalo povolaním.
Jacky Durand je novinár píšuci stĺpčeky o varení. Neviem, prečo sa rozhodol napísať knihu. Ale urobil dobre. Veľmi dobre.
Románov, kde sa príbeh točí nie na pozadí, ale priamo v kuchyni, v opare a vo vôňach král...
O jedle a láske dokážu takto písať len Francúzi. Kniha o vzťahu medzi otcom a synom. A, samozrejme, o jedle. Skvelom jedle. Gurmánstve. A o vášni k vareniu, ktoré sa stalo povolaním.
Jacky Durand je novinár píšuci stĺpčeky o varení. Neviem, prečo sa rozhodol napísať knihu. Ale urobil dobre. Veľmi dobre.
Románov, kde sa príbeh točí nie na pozadí, ale priamo v kuchyni, v opare a vo vôňach králika na horčici, teľacích ľadviniek alebo citrónového koláča, kde sa ako ingrediencie miešajú ľudské osudy s gurmánskymi receptami, nie je mnoho, ale sú. Stačí spomenúť román Reštaurácia The Hills od Faldbakkena alebo Šarkany od Romaina Garyho. V prvej spomenutej knihe sa pozornosť sústreďuje na jednu reštauráciu, jej starnúceho čašníka, hostí a úvahy o živote; v druhej sa jedlo, varenie a gurmánstvo odohráva tak trochu na pozadí druhej svetovej vojny, odboja a lásky medzi dvomi mladými ľuďmi. Jacky Durand v porovnaní s tým vystaval svoj príbeh okolo kuchyne jednej reštaurácie, presnejšie povedané, okolo jej majiteľa a šéfkuchára a jeho jediného syna. A, samozrejme, strateného receptára.
Henri, majiteľ a šéfkuchár, je na smrteľnej posteli. Jeho syn Julien sa v monológu vracia do ich spoločnej minulosti, kde hľadá odpovede na otázky, ktoré nikdy neboli položené, ale mali byť.
Celý príbeh by nebol kompletný bez receptov, bez jedla, bez varenia. Práve ono je totiž jeho kostrou. Henriho vášeň k práci, jeho umenie a kulinárstvo sa v príbehu spájajú s jeho útekom od sveta, od citov a od života. Celý život sa vehementne bráni tomu, aby jeho syn Julien išiel v jeho šľapajach, dokonca „nechá stratiť“ to najcennejšie, čo má, knihu svojich kulinárskych receptov, ktorú napísala žena, ktorú miloval.
Román je písaný v prvej osobe, ako monológ a dialóg syna k otcovi, s minimom postáv. Robí tak celý príbeh ešte krehkejším. Príbeh syna a otca a príbeh varenia sa vplietajú jeden do druhého a nemožno ich oddeliť ani pochopiť jeden bez druhého, pričom platí to, čo pri varení: všetkých ingrediencií musí byť tak akurát, inak sa všetko pokazí. A to sa Durandovi podarilo. Jeho príbeh je uveriteľný práve pre striedmosť základných ingrediencií. Stačí bolesť a láska. Stačí syn a otec. Všetko v správnom pomere. Nič si nekonkuruje, nič sa s ničím nebije. Výsledkom je lahodná a delikátna chuť a vôňa. Takto to dokážu spojiť len Francúzi.