Zmietanie sa medzi poéziou a životom.
Nachádzanie krásy v obyčajnom, múdrosti v poznanom. A naopak. Zastaviť, nachvíľu. Spočívať vo vlastnom objatí. Či vnímať život poeticky. Celý. Ako sa ponúka. Dovoliť mu. Dovoliť si. Prijať. Prehĺbiť. Snívať. Byť.
Rozobrať na kúsočky každodenné, pomaly ich obracať v prstoch. Hľadať opodstatnenia. A niekedy netreba dôvody. Stačí vnímať. Najmenšie. Najkrajšie...
Zmietanie sa medzi poéziou a životom.
Nachádzanie krásy v obyčajnom, múdrosti v poznanom. A naopak. Zastaviť, nachvíľu. Spočívať vo vlastnom objatí. Či vnímať život poeticky. Celý. Ako sa ponúka. Dovoliť mu. Dovoliť si. Prijať. Prehĺbiť. Snívať. Byť.
Rozobrať na kúsočky každodenné, pomaly ich obracať v prstoch. Hľadať opodstatnenia. A niekedy netreba dôvody. Stačí vnímať. Najmenšie. Najkrajšie. Vziať do náručia, pritisnúť k sebe. A ako krásne to Gibran dokáže, tvoriť tak, aby slová boli domovom. Kdekoľvek si, aby bolo ľahšie. A tak si podčiarkujem, skúmam, analyzujem. Snažím sa ich uchopiť, myšlienky za myšlienkami, toľké až im nestíham. Vraciam sa naspäť, niekedy raz, inokedy viackrát. Nechám dušu rozjímať, oživiť prežité. A ako ľahko, zdá sa, chytil Gibran všetko dôležité do jednej dlane. Nemusíme rozumieť všetkému či prijať každé zo slov. No aké je to vlastne celé úsmevné. Ako málo stačí. Tak všeobecne. Pochopiť svet, v ktorom sa nachádzame, prijať jeho búrlivé, premenlivé i nehybné. Tvoriť ho, spoločne. Nechať schnúť i kvitnúť. Splývať vo vetre.