Strieborná cesta nie je ako každý triler. Neobsahuje zlého záporáka a nevinnú obeť. Teda, v podstate áno, ale to nie je všetko. Táto kniha rozpráva o utrpení, o zúfalstve, o vytrvalosti a o rodičovskej láske, ktorá smrťou nekončí. A práve to niektorým dnešným knihám chýba, takže toto rozhodne stojí za vašu pozornosť. Štýl písania Keď som prečítala prvých desať strán, počas ktorých som sa nedostala ani len k druhej kapitole, bola som zmätená. Začala som listovať v knihe, aby som si overila, či nedošlo k nejakej chybe, keď mi chýbalo delenie textu. Nič také sa nekonalo. Autorka sa rozhodla pre zaujímavý a jedinečný štýl písania, to musím uznať. Namiesto klasických kapitol nás s príbehom sprevádza prostredníctvom viacerých postáv, ktoré spolu na prvý pohľad nemajú nič spoločné, no keď čítate ďalej, zistíte presný opak. Tak to totiž chodí v malých mestách, ako u nás, tak aj v iných krajinách. Kniha možno nemá najprepracovanejšieho záporáka v histórii trilerov, ale je to opis, ktorý ma uchvátil. Opisy prostredia a samotná švédska scenéria si ma získali už na začiatku, spoločne so smútkom a zúfalstvom hlavnej postavy, Lelleho. Všetci obyvatelia v meste ho poznali a po rokoch len nečinne sledovali, ako sa snažil nájsť sovju dcéru. Autorka si dala náramne záležať, aby jeho pocity vystihla, až som sa neraz pristihla, ako mnou prešla husia koža. Moje hodnotenie: 5/5* Dej a postavy Lelle sa po zmiznutí svojej dcéry už tretí rok pokúša nájsť ju, a nemá v pláne prestať, kým sa mu to nepodarí. Zatiaľ čo sa ostatné postavy hýbu vpred, Lelle cíti úzkosť, ktorá ho neraz dostáva do neľahkých situácií. Je ale obdivuhodné, ako sa zo všetkých síl snaží zistiť, čo sa skutočne pred rokmi stalo, hoci to vyzerá, že ostatní sa pohli ďalej. Autorka sa krásne vyhrala nielen s opisom chladného a pochmúrneho Švédska, no rovnako si dala záležať aj na emóciách hlavných postáv. Meja, ktorá si v živote preskákala všeličím a ktorá sa len snažila nájsť si domov mi úplne zničila srdce, pretože prežívať to, čo ona... oh boy, neviem, kto by to dokázal a neprišiel o rozum. Bolo fascinujúce sledovať ju na jej ceste, pretože aj cez to všetko, čo sa v knihe stalo, jej život toho ešte veľa ponúka. Autorka nechala značnú časť na čitateľov fantázii. Odhalenie páchateľa pre mňa síce nebolo nečakané, no aj tak si ma toto dielo získalo svojou hĺbkou, takže mu tú predvídavosť odpustím.Na druhej strane, v knihe sa nestretneme s veľkým množstvom postáv, a preto sa aj moční páchatelia častokrát opakujú. Pravdepodobne som sa v diele nestretla s jedinou postavou, ktorú by som nepodozrievala. Miestami som dokonca čakala odhalenie, že to bola samotná hlavná postava, ktorá spáchala ten zločin. Nuž, moje konšpiračné teórie sa nenaplnili, ale tretia možnosť bola nakoniec správna. Moje hodnotenie: 5/5*

Kniha, ktorá získala ocenenie za najlepší škandinávsky detektívny román 2019, zároveň najlepší švédsky detektívny román 2018, či umiestnila sa aj v iných literárnych súťažiach na najvyšších miestach, si našla cestu aj k slovenským čitateľom. Strieborná cesta vyšla v Lindeni a hneď upútala nádhernou obálkou, ktorá si získa srdcia tých, ktorí si často vyberajú knihy podľa obálky. Od obálky sa dostávame k príbehu, ktorý má tiež čo-to povedať. Strieborná cesta je román rozdelený na dve časti. V prvej sa čitateľ zoznamuje s postavami, prírodou, s mužom, ktorý hľadá svoju dcéru, ktorá zmizla pred troma rokmi zo zastávky, na ktorú ju odviezol. Neúspešne sa potĺka prírodou, objavuje opustené domy, v ktorých hľadajú útočisko ľudia, ktorí tiež o niečo prišli. V prvých mesiacoch ho poháňala zúfalá túžba nájsť dcéru, v poslednom čase však už túži zaceliť staré rany, prípadne sa s ňou dôsledne rozlúčiť. Nedá si pokoj a neustále po nej pátra. Je ochotný prekročiť všetky pravidlá, ktorými ho drží morálka učiteľa, len aby prišiel na to, čo sa stalo s jeho jedinou dcérou. Lelle však nie je jediná ústredná postava, ktorá bojuje so svojimi démonmi. Do mestečka pri Striebornej ceste prichádza s matkou aj sedemnásťročná Meja. Na prahu dospelosti, hľadajúca rodinné zázemie, ktoré jej matka nikdy nedopriala, pretože sa neustále sťahovala z miesta na miesto, začne dôverovať ľuďom, ktorí jej aspoň na chvíľku doprajú pokoj a teplo domova. Tieto postavy však majú v knihe svoj účel a ich stret je nutný, aby pochopili, akú hru s nimi osud hrá. Kniha je z dvoch pohľadov, no v druhej časti sa pridáva aj tretí - neznáma osoba, ktorej autorka nedáva meno, no zohráva v diele podstatnú rolu. Autorka skvelo vykresľuje psychiku otca, ktorý prišiel o milovanú dcéru, ide sa zblázniť a potrebuje nájsť oporu v niekom, kto ho pochopí. Často si predstavuje, ako jeho dcéra rástla, ako sa s ním rozpráva, ako sa ho snaží priviesť na správnu cestu. Tá cesta je však hrboľatá a on často sa ocitá na hrane. Meja je zakríknuté dievča, ktoré si ľahko vytvára priateľstvá, dôveruje ľuďom, no i napriek tomu, že si dokáže uvedomiť dôsledky, často koná pudovo. V spleti týchto dvoch charakterov sa vytvárajú ostatné postavy, ktoré ich dotvárajú, ktoré sa im snažia pomôcť či pochopiť ich. Niekedy sa k nim dostanú bližšie, inokedy sú na míle vzdialené. Pocit smútku, melanchólie a akéhosi prázdna na duši autorka umocňuje tým, že podáva detailné opisy prírody, ktorá v sebe skrýva nielen čaro, ale aj tajomstvá, či dokonca strach. Spoločne s dejom sa prepletáme do krajiny, ktorá doslova na vás dýcha a vytvára zimomriavky na rukách, pritom vám strháva dych a vytvára dokonalý súzvuk, ktorý si zamilujete. I keď môžeme autorke potvrdiť fakt, že je kniha veľmi predvídateľná, už približne v prvej tretine viete, ako Lelleho dcéra Lina dopadla, kto má aký charakter, napriek tomu táto kniha vás úplne pohltí, vystupňuje vo vás napätie, záujem o informácie a dosiahnutie pravdy, síce krutej, ale dôležité je to, aby všetko konečne do seba zapadlo. Hoci dej nemá nejaké výrazné posúvanie, všetky postavy sa krútia v akomsi pomyselnom kruhu, v ktorom niet východisko, autorka skvelo vykresľuje psychické stavy hlavných postáv, ktoré túžia po pravde, východisku z klamstiev a nájdení vnútorného pokoja. Knihe pridávajú hodnotu krásne opisy prírody, v ktorej sa prostredníctvom slov ocitnete. Nádej, beznádej, láska, priateľstvo, zrada, klamstvá, ohováranie, to všetko je súčasťou tejto publikácie. I keď sa zdá, že všetci o všetkých vedia, vždy sa nájde akási škrupinka, cez ktorú nič neprenikne, no jedného dňa sa táto škrupinka zlomí a na povrch vyplávajú veci, ktoré by si postavy nepredstavovali ani v najhorších snoch. Strieborná cesta je cestou, ktorá vedie zákrutami, často ste blízko smrti, ale keď ju zvládnete, tak si môžete pokojne vydýchnuť, pretože aj keď ste stratili niečo, čo vám bolo príliš drahé, mohli ste nájsť niečo vzácne, čo by sa inak nezrodilo, keby ste sa tou cestou nepustili.

Lelle vie o zúfalstve veľa, nakoľko je jeho súčasťou od chvíle, čo zmizla jeho dcéra Lina. Od toho dňa ubehli takmer tri roky a on aj po takom dlhom čase brázdi Striebornú cestu a snaží sa nájsť čokoľvek, čo by ho k nej priviedlo. Zúfalstvo ho núti neustále byť tam vonku a pokúšať sa zistiť niečo, čo by mu dodalo nádej. Toto robí už tretie leto a pri svojich potulkách, no i v bežnom živote, stretáva mnohých ľudí a každého z nich sa zúfalstvo dotklo nejako inak. A o tom je táto kniha. O tom, ako pred zúfalstvom niektorí utiekli, iní ho ignorujú, ďalší sa pred ním skrývajú a malá hŕstka je presvedčená, že najlepšie bude ho vydesiť krikom a ďalším zúfalstvom. Z tohto pohľadu je Lelleho cesta za pravdou len ako nikdy nekončiace náhodné stretnutia, ktoré jeho život nijako neobohacujú. Len sú dôkazom toho, že každý trpí po svojom. Okrem Lelleho cesty som však mala možnosť sledovať aj Meju. Toto sedemnásťročné dievča sa spolu s matkou práve prisťahovalo na jednu z usadlostí v meste ležiacom pri Striebornej ceste. Hoci na prvý pohľad mi nebolo jasné, čo presne majú Lelle a Meja spoločné, nakoľko sa ich životy zo začiatku vlastne ani nepretli, istú podobnosť som tam nakoniec našla. Pretože aj Meja bola zúfalá – chcela sa odpútať od deštruktívnej matky a vytvoriť si domov len sama pre seba. Taká zúfalá, že bola ochotná prehliadnuť nejeden varovný signál. Prvá čas knihy, ktorá bola omnoho rozsiahlejšia ako tá druhá, bola po dejovej stránke skôr chudobnejšia. Zachytávala len zhluk okamihov ľudského zúfalstva, ktoré ma síce hlboko zasiahli, ale dej nikam neposúvali. Čo rozhodne nenapomáhalo objasneniu záhady zmiznutia Lelleho dcéry. Napriek tomu ma však čítanie veľmi bavilo a s istým nadšením som otáčala stránky, čo len vypovedá o tom, ako hlboko na mňa autorka dokázala zapôsobiť. Hoci mi v texte ponúkla len málo informácii o motivácii tej ústrednej záhady – teda čo sa stalo Lelleho dcére a ako to súvisí nielen s Mejou, ale aj s ďalším dievčaťom, ktoré sa zrazu stratí. Ak niečo, tak mi autorka neustále dokazovala, že vlastne nikto nemal dôvod ktorejkoľvek z nich ublížiť, čo je občas ešte desivejšie – to, keď niekto ubližuje bez zjavného dôvodu. Druhá časť knihy už bola o niečo svižnejšia. V tej sa konečne preťali aj cesty Lelleho a Meji a autorka sa konečne rozhodla ukázať mi, ako boli ich cesty od začiatku prepletené a ja som si to vlastne ani nevšimla. Najviac na mňa zapôsobili úplne posledné scény, vďaka ktorému som zrazu celú knihu vnímala úplne inak. Pretože som si uvedomila, že mi autorka od začiatku poskytla všetky potrebné informácie, dokonca aj motiváciu postáv, len ja som si túto skladačku nedokázala dať dokopy. Za čo skladám pomyslený klobúk. Strieborná cesta je veľmi dobre napísanou knihou, v ktorej sa autorka zameriava hlavne na zobrazenie zúfalstva a toho, ako sa s ním ľudia vyrovnávajú. Uprostred tohto silne psychologického motívu predstavuje nielen Lelleho, otca odhodlaného nájsť svoju stratenú dcéru, ale aj Meju, dievča so snom o skutočnom domove. Autorka venovala naozaj veľa pozornosti vykresleniu psychického prežívania postáv, vďaka čomu bolo pre mňa čítanie výživné aj napriek tomu, že dej sa vlastne nikam neposúval. Najviac na mňa zapôsobili úplne posledné scény, ktoré mi ukázali, ako boli osudy všetkých postáv pevne prepletené. Hoci je teda táto kniha pomerne vydareným počinom na poli psychologických trilerov, obávam sa, že vďaka spracovaniu, ktoré autorka zvolila, nesadne každému.

Kniha Strieborná cesta je prvotinou švédskej autorky, ktorá vo svete vyvolala veľké ohlasy a pozbierala viaceré ocenenia. Vďaka nej sa Stina Jackson zapísala do povedomia ako nová “hviezda” severskej krimi. Ak ste fanúšikmi tohto žánru, určite ste si už stihli všimnúť, že severská literatúra je poväčšine typická dlhšími opismi či menším výskytom dialógov. Práve tieto atribúty sú tým, čo mňa osobne od tohto žánru niekedy odradí. V prípade tejto knihy to však bolo o niečom inom. Okrem toho, že sa dielo pýši krásnou obálkou, autorke sa podarilo nastoliť severskú atmosféru veľmi autenticky a od prvej stránky ma jej štýl písania oslovil. Do ponurej a chladnej oblasti striedavo vsadila príbehy dvoch hlavných postáv – Lelleho a Meji. Hoci majú odlišné osudy, predsa ich niečo spája. Ani jednému z nich sa nedarí nájsť pokoj na duši a životné šťastie. Autorka podáva príbehy hrdinov tak, že samotné postavy sa vám dostanú pod kožu a nebudú vám ľahostajné. Lelleho vykreslila ako zúfalého otca, ktorého jediným cieľom sa stáva hľadanie dcéry. Po jej strate však nie je schopný nájsť seba samého a vlažné správanie jeho okolia ho odrádza od udržiavania sociálnych kontaktov. Stáva sa z neho samotár a introvert, ktorý žije vo svojej vlastnej bubline. Na druhej strane stojí Meja, ktorá nikdy nepoznala skutočný domov. Jej matka žije kočovným životom, na svoju dcéru neberie žiaden ohľad, neustále sa sťahuje a prispôsobuje chlapom, s ktorými žije. Meja má preto len jedinú túžbu – osamostatniť sa a začleniť do komunity, ktorá jej bude rozumieť. Kniha je rozdelená do dvoch častí. Keď sa osudy hrdinov pretnú, príbeh naberá stále väčší spád a postavy sa začnú čitateľovi ukazovať v pravom svetle. Autorka ich do deja nezakomponovala príliš veľa, preto som každú z nich viackrát vnútorne analyzovala a miestami som už podozrievala snáď každého. Pre mňa osobne záver až natoľko prekvapivý nebol, nič to však nemení na tom, že príbeh sa mi čítal veľmi dobre a rýchlo. Kniha Strieborná cesta je temné, miestami emotívne čítanie, ktoré by som zaradila primárne medzi psychotrilery. Odporúčam ho čitateľom, ktorí radi siahnu aj po trošku menej typickej severskej literatúre, kde neprevláda brutalita a krviprelievanie, ale skôr napätie a spoznávanie vnútorného prežívania jednotlivých postáv.

Velˇke´ plus tejto knihy su´ postavy v nej. Su´ totizˇ zauji´mave´ - cˇi uzˇ Lelle, alebo Meja, Mejina matka,... Vo^bec by mi nevadilo cˇi´tatˇ esˇte viac o Mejinom zˇivote s matkou, viac o rozchode Lelleho s by´valou zˇenou Anette a viac o Line. Ale o tom v tomto pri´behu nesˇlo takzˇe... Dˇalsˇi´m plusom je vcelku rea´lny pri´beh. Resp. nebolo tam nicˇ pri cˇom by ste si pomysleli “takto sa to nemohlo statˇ”, alebo “toto je predsa nerea´lne”. Príbeh ako taky´ je vy´borne napi´sany´. Sta´le ma niecˇo nu´tilo cˇi´tatˇ kapitolu za kapitolou, pretozˇe som bola zvedava´ cˇo bude dˇalej a kto je “ten zly´”. Jednoducho kniha je pu´tavo napi´sana´ a pokialˇ ma´te cˇas, tak ju doka´zˇete “zhltnu´tˇ” na posedenie. Zo zacˇiatku ma si´ce nudili opisy sˇialene´ho Lelleho, ktory´ beha´ po lesoch a zu´falo hlˇada´ svoju dce´ru, ale pasa´zˇe s Mejou ma potom vzˇdy udrzˇali v plnej pozornosti. Pri´beh je zasadeny´ do zauji´mave´ho prostredia a celkovo dy´cha z knihy niecˇo ponure´ a chladne´. Moment prekvapenia zarucˇeny´ (teda asponˇ ja som ho mala ;)). Ja som si cˇi´tanie uzˇila a som spokojna´.

Strieborná cesta patrí do žánru severských trilerov. Priznám sa, tento žáner veľmi nevyhľadávam a je tak mimo môjho obzoru. Prečo som sa teda rozhodla po Striebornej ceste siahnuť? Dôvodom bola pútavá anotácia a keď sme už pri tom, tak aj zaujímavá obálka, ktorá je naživo ešte krajšia. Krásna obálka ešte nezaručuje aj dobrý príbeh, no pri Striebornej ceste môžem povedať, že obálka je skvelým bonusom už k tak dobrého príbehu. Kniha prioritne predstavuje život Lelleho, ktorý tri roky dozadu stratil svoju dcéru Linu. Bez akýchkoľvek stôp zmizla z autobusovej zastávky a nikdy sa nevrátila. Lelle odvtedy žije obmedzeným spôsobom života a aj keď ubehlo toľko času, behá po okolí a svoju dcéru neprestáva hľadať. Polícia je pre neho banda neschopákov a tak berie do rúk vyšetrovanie on sám. Príbeh však nie je iba o Lellem. Autorka poskytuje pohľad aj do života mladej Meji. Meja je dcéra skrachovalej existencie a bohužiaľ nesie za svoju matku obrovskú zodpovednosť. Zmena matkinho priateľa ju zavedie neďaleko mesta, v ktorom býva aj Lelle a ich osudy sa časom taktiež prepoja. Stina Jackson postavila príbeh na niekoľkých faktoroch. Najciteľnejším faktorom sú emócie. Cítiť je ich z každej stránky, sú také detailné, že sa dokážete vžiť aj do kože hlavných postáv. Tieto emócie sú často ťaživé a na čitateľa pôsobia celou svojou silou. Niekedy ani neviete, čo si o toľkých emóciach (a ešte k tomu tak ťaživých) máte myslieť. Aj vďaka nim je príbeh miestami jednoducho neopísateľný. Pocity sa nedajú vyjadriť slovami, treba ich vnímať naplno. Príbeh je v konečnom dôsledku smutný, zároveň ale povzbudivý. Zlé životné skúsenosti nikdy nie sú jednoduchou záležitosťou a autorka sa rozhodne nemienila uniesť šťastným koncom. Mala som dojem, že autorka chcela naznačiť, že niektoré veci proste nemôžu byť jednoduché. Niektoré zlé veci nezmiznú z ľudského života možno nikdy, no súčasne niekedy stačí len pohnúť sa ďalej, nech to trvá akokoľvek dlho a je to akokoľvek ťažké. Človek na ne nezabudne, no nezostane stáť v slepom bode. V oblasti postáv chválim ich autorkine spracovanie. Postavy pôsobili reálnym dojmom. Ich emócie boli na mieste. Ich postoje boli zlúčiteľné s tým, čo prežili. Nemala som dojem, že by postavy konali či mysleli nelogicky a nie na mieste. Zároveň sa mi páčilo, ako autorka postavy podrobila rozvoju. Ich zmena postojov nebola zo dňa na deň, bolo cítiť ako postavy postupujú vpred a menia svoje stanoviská k životu. Prostredníctvom postáv autorka naznačila aj niekoľko vážnych spoločenských problémov ako alkoholizmus, psychické choroby, zanedbávanie výchovy... V knihe mi chýbali azda len ukončenia istých dejových etáp. Všetko sa to týka záveru, kde sa autorka bohužiaľ zamerala len na celkový osud Lelleho a Meji. Isté záležitosti, ktoré boli oporou ich života v dejovej linke, doriešené neboli a tak mi zostalo po prečítaní niekoľko nezrovnalostí. Môj názor však výrazne neovplynili. Strieborná cesta nie je len útlou knižkou so zaujímavou obálkou. Ukrýva v sebe pútavý príbeh plný rôznych myšlienok, spoločenských problémov, aspektov života a emócií.

Po severských trileroch a krimi nesiaham až tak často. Tentokrát som však vzala do rúk knihu s názvom Strieborná cesta, ktorú napísala Stina Jackson. Okrem dokonalej obálky a lákavej anotácie ma zaujalo, že kniha získala rôzne ocenenia. Zaslúžila si ich? Sú to už tri roky, čo Lelle videl svoju dcéru Linu naposledy. Vysadil ju na zastávke autobusu, ktorým mala ísť na svoju prvú brigádu. Nikdy tam nedorazila a nikto ani len netuší, kam zmizla. Lelle podozrieva každého, kto sa mu pripletie do cesty. Hoci polícia v pátraní poľavila, on sa stále nevzdáva a na vlastnú päsť prečesáva Striebornú cestu. Cestu obklopenú hustým lesom a množstvom opustených domov. Do tejto oblasti sa prisťahuje aj sedemnásťročná Meja so svojou matkou. Akým spôsobom sa prepletie osud Lelleho a Meji? Zmizne aj ona bez stopy, tak ako jeho dcéra? Vôbec sa nečudujem, že kniha získala niekoľko literárnych ocenení. Ako to už pri severských románoch býva, aj tento príbeh je ponurý. Keď autorka opisovala prostredie, mala som pocit, že som v tmavých lesoch a okolo mňa sa rozlieha hmla. Cítila som chlad a doslova som „počula“ to ticho, ktoré nastalo pri padaní snehu. Do deja som sa začítala hneď. Striedal sa tu príbeh Lelleho s Mejou. Už na začiatku tušíte, že ich príbehy sa niekde musia pretnúť. Stále však čakáte, kedy sa to stane a akým spôsobom to dejovú líniu posunie. Unesú Meju? Alebo sa ona dozvie, kde je Lina? Podarí sa jej zachrániť ju? Otázok počas čítania som mala niekoľko. Pátranie, ktoré podstupoval Lelle, občas niečo naznačilo, ale stále to bolo málo. Téma zmiznutia nie je v knihách taká výnimočná. Je na autorovi, aby čitateľa zaujal a nepôsobila jeho kniha ako niečo, čo ste už čítali desaťkrát predtým. Myslím, že v tejto knihe sa to autorke celkom podarilo. Veľmi tomu pomohlo nevľúdne prostredie, ale aj vedľajšie témy, ktorým sa autorka venuje. Psychicky narušená mama, ktorá svoje dieťa neustále sťahuje z miesta na miesto, či rodina, ktorá je pripravená na koniec sveta a odmieta akékoľvek informácie z médií. Kto hľadá kvalitný severský triler/detektívku, rozhodne odporúčam Striebornú cestu. Netreba čakať žiadny krvák, ale premyslený psychologický román, ktorý sa vám dostane do hlavy. Vďaka nemu sa ocitnete v tmavých borovicových lesoch, kam svetlo preniká iba veľmi ťažko. Aj napriek tomu, že pri čítaní bolo vonku horúco a slnečno, tak som na svojom tele pocítila neraz chlad, ktorý z príbehu priam vyžaruje.