Melmoth je žena, ktorá kedysi dávno bola potrestaná za svoje hriechy – naveky má naboso putovať po svete a čakať na spásu, ktorá nikdy nepríde. Jej osudom je sledovať životy ľudí okolo seba a súdiť ich činy. Pre niektorých teda predstavuje trest a pre iných zase vykúpenie. Je to práve táto podivná bytosť, ktorá spája osudy ľudí v tejto knihy. Nie je totiž len o Helen, ale aj o jej priateľovi Karelovi, jeho partnerke Thei a o ďalších postavách, ktoré spája len to, že sa buď s Melmoth osobne stretli, alebo si vypočuli rozprávanie tých, ktorí mali tú česť. Dej je preto vyrozprávaný nielen ústami tajomného rozprávača, ale aj skrz listy, denníkové zápisky, ba dokonca prostredníctvom niečoho, čo pôsobí takmer ako výskumná práca s poznámkami pod čiarou. Vďaka tomu je čítanie o čosi zaujímavejšie, nakoľko dej sám osebe neponúka veľa dobrodružstiev. Autorka mi prostredníctvom týchto zápiskov a rozprávaní ponúkla príbehy plné srdcervúcich osudov a ťažkých skúšok, ktoré na mňa hlboko zapôsobili. Hlavne tým, ako očividne sa ma nesnažila citovo vydierať a niektoré príbehy vďaka tomu boli až strohé. Čo však na mňa očividne zapôsobiť malo, boli opisy vnemov. Temné myšlienky a nepríjemné pocity, ktoré boli pochmúrne a miestami ma hlboko znepokojovali – pričom určite nepomáhalo, že som knihu čítala po tme. Pričom každý kúsok ďalšieho príbehu ďalšej osoby mal s tým predchádzajúcim spoločné ešte niečo okrem Melmoth, a to filozofické vyznenie. Pretože autorka sa neustále vracala k tematike hriechov a previnení. Rozhodnutí, ktoré priniesli veľa bolesti a niekedy aj smrť; rozhodnutia, ktoré robili rôzni ľudia z rôznych pohnútok, či už išlo o vlastnú pohodlnosť, strach, či dokonca lásku. Zakaždým museli vďaka Melmoth čeliť následkom svojho konania, museli sa prizerať tomu, čo sa stalo s ľuďmi, ktorých ich rozhodnutia najviac zasiahli. A v strede toho všetkého som našla Helen, úplne obyčajnú, snáď až fádnu a nevýraznú ženu, ktorá žije takmer až asketicky. Od začiatku je pritom jasné, že si mnohé veci odopiera a samu seba trestá za niečo, čo spáchala. Pričom jej vlastný strach a obavy ju postupom času a prečítaných príbehov (pretože v knihe je to práve Helen, kto je čitateľom/poslucháčom týchto príbehov o Melmoth) trápia čoraz viac, vyvolávajú v nej znepokojivé predstavy a sľubujú potrestanie za činy, ktoré spáchala. O tom v skutočnosti je táto kniha. Nie je to fantastický príbeh o prekliatej žene. Ide predovšetkým o hlboko psychologické rozprávanie, v ktorom Melmoth predstavuje zosobnenie ľudského svedomia, pričom každý človek mu musí skôr či neskôr čeliť. Pretože v tom momente, keď výčitky dosiahnu najvyššiu úroveň a príde Melmoth, sa skutočne ukáže, kto je aký – pretože niektorí pred tým, čo urobili, radšej utečú, niektorí si dokonca siahnu na život, a iní zase pochopia, že nakoniec je vždy čas snažiť sa svoje previnenia odčiniť a požiadať o odpustenie tých, ktorým sme najviac ublížili. Niekedy aj nevedomky. Melmoth je miestami hlboko znepokojivým gotickým románom, no hlavne psychologicky a filozoficky silným rozprávaním o sile svedomia a o vyrovnávaní sa s následkami vlastného správania. Pričom toto posolstvo mi bolo vyrozprávané prostredníctvom príbehov hneď niekoľkých rozličných osôb. Vďaka tomu som mala možnosť sledovať rôzne situácie a rôzne pohnútky rôznych ľudí, ktorých nakoniec dobehlo ich vlastné svedomie. Posolstvom knihy však nebolo vyvolať vo mne pocit, že by som mala začať s pokáním – skôr ma mala presvedčiť o tom, že nikdy nie je neskoro pokúsiť sa napraviť svoje omyly. A to sa jej aj podarilo.

Melmoth je jedna z kníh, na ktoré potrebujete viac času. Jej príbeh je totiž písaný zastaraným jazykom a vety sú dosť zložité. To by Vás však vôbec nemalo odradiť od čítania. Príbeh, ktorý sa v tejto knihe totiž odohráva je veľmi zaujímavý a zvláštny. Keď sa púšťate do tejto knihy, nedostanete úplne to, čo Vám prezrádza anotácia. Dostanetete temný príbeh o Helen, ku ktorej sa dostanú spisy o Melmoth, ktorá jej istým spôsobom začne strpčovať jej kľudný život s priateľmi. Musím pochváliť, že autorka sa s príbehom naozaj vyhrala. Nie len, že je príbeh po celý čas temný a tajomný, ale páčilo sa mi, že sa to odohrávalo v Prahe. Taktiež oceňujem poveru o Melmotke, ktorá ma zaujala natoľko, že som ho pár ľuďom už prerozprávala. Medzi negatíva tejto knihy určite radím dlhé kapitoly. Keďže text je pomerne náročný. Po pár stranách som si všimla, že kniha moju pozornosť stráca a snažím sa robiť hoci čo iné. Nemôžem povedať, že by sa mi táto kniha neskutočne páčila, ale ani, že bolo zlá. Radím ju asi do takého priemeru. Úprimne som od nej očakávala niečo viac hororové. Napriek tomu stojí za to sa po nej pozrieť už len pre jej atmosféru a zvláštnosť.

Pozná tvoje hriechy. Pozná ťa celý tvoj život. Čaká, kedy urobíš chybu a potom budeš patriť iba jej. Je trpezlivá, no rovnako nebezpečná. Melmoth je stará legenda, ktorou sa strašia malé deti, ale čo ak je predsa len skutočná? Čo potom? Všetci by si dvakrát rozmysleli, či chcú páchať zlo, a tí, ktorí sa ešte nestali hriešnikmi, by urobili všetko pre to, aby nimi ani nikdy neboli. To, čo vykonáš, sa ti vráti, no málokto na to myslí. Dôsledky činov sú stále prítomné. Ale keby to vedela aj Helen. Prenasleduje ju temné tajomstvo. Je pre Melmoth ako stvorená. Zhodou náhod sa jej dostane do rúk dokument historických svedectiev o tomto stvorení. Aj keď sa bojí, nedokáže prestať čítať. Tieto pocity prežíva tiež čitateľ. Niečo ho na tejto knihe fascinuje, ale zároveň prežíva strach, ktorý sa mu zarýva hlboko pod nechty. Tuší, že v noci nezaspí, ale aj tak číta ďalej. Nemám rada strašidelné príbehy, horory, pretože som veľký bojko. Áno, priznávam sa. Prečo som si však túto novinku vybrala? Čítala som Hada z Essexu a štýl autorky sa mi veľmi páčil. Hlavné bolo to, že na konci sa všetko racionálne vysvetlilo. No to bol Had. Toto je úplne niečo iné a na to som mohla myslieť. Mohla som vedieť, že Sarah nám chce vyraziť dych iným záverom. Nadprirodzeným koncom. Bála som sa ako malé dieťa. Keby som tušila, ako dielo skončí, nikdy by som ho nezačala čítať. Opisy spisovateľky spojené s čitateľovou fantáziou sú vražedná kombinácia. Nie je nič zlé na samotnom príbehu, ktorý vytvorila autorka, no fakt, že sa na udalosti pozeráme aj z historického hľadiska, tomu dodáva temný odtieň a hodnovernosť. Opisy boli také reálne, až mi behal mráz po chrbte. Nechcela som sa dostať na záver, lebo som mala pocit, že budem vystrašená ešte viac. A tak sa aj stalo. Posledné stránky by mohli byť čerešničkou na torte pre fanúšikov hororov. Mne tuhla krv v žilách. Síce som sa nemala čoho báť, ale bála som sa. Ja som už raz taká. Spôsob, akým sa nám prihováral rozprávač, bol magický, no postupom času predstavoval problém, lebo nás chtiac-nechtiac vtiahol do deja, ktorý bol mysteriózny a vymykal sa racionálnemu mysleniu. Príbeh útočí na časť mysle, ktorá verí poverám – či už menej, alebo viac. Myslím si, že každý takú máme. Aj keď sme rozumne zmýšľajúci ľudia, niekedy sa môže stať, že sa stane niečo, čo sa nedá normálne vysvetliť, a preto sme náchylní aspoň čiastočne veriť nadprirodzeným veciam, aj keď odprisaháme, že to tak nie je. Zažívala som strach. To už viete. Ale stále som sa na dielo dokázala pozerať z rôznych uhlov pohľadu. Keď budete čítať Melmoth, zistíte, ako sa všetci bojíme. Najprv som si myslela, že iba niektorí ľudia sú vypočítaví. Nikdy sa nezamýšľajú nad dôsledkami svojich činov, domnievajú sa, že si všetky zlé veci zoberú so sebou až do hrobu, no keď pociťujú strach a hrôzu, priznali by sa aj k tomu, že v marci 1995 ukradli spolužiakovi desiatu. No celé ľudstvo je takto nastavené. O niektorých veciach sa zle hovorí a ľudia ľutujú rozhodnutia, ktoré urobili v minulosti, v mladosti. Nepoznám ani jediného človeka, ktorý by počas svojho života niečo neoľutoval. Toto nás robí ľudskými. Naše chyby a následné výčitky. Bolo by síce pekné, ak by sme sa nedopúšťali žiadnych chýb, no väčšina chýb pramení z toho, že máme emócie. Ak by sme ich nemali, neboli by sme ľudské stvorenia. Kniha má teda hlbší význam. V strachu nás prinúti premýšľať, no to si uvedomíme až neskôr, keď sa spamätáme z prvotného šoku. Mysteriózny dej sa mieša s históriou a vytvára pulzujúcu bránu pre strach. Keď čítate túto knihu, ste ochotní uveriť všetkému, aj keď sa to bije s vaším racionálnym ja. Spisovateľkin štýl písania vytvára dojem temnej rozprávky, v ktorej sa udeje naozaj hocičo. Ale neuveríte, akú hrôzu môžete zažiť na konci. Bude vás to v noci mátať. Možno by ste to nemali čítať. A možno áno... Pridávam však menšie upozornenie: Ak milujete horory, toto by vás mohlo zaujať. Ak sa na druhej strane držíte na kilometre ďaleko od „duchárskych vecí“, radšej sa na toto dielo ani nepozerajte. Ja viem, že druhý raz ho už neotvorím, aj keď je dobre napísané, má hĺbku a čarovného rozprávača. No je pre mňa príliš temné.