Iskra [ z anglického originálu Spark], pokračovanie megahitu Tinta od Alice Broadwayovej, je mimoriadne príjemným prekvapením. Po skončení prvej etapy príbehu sa hlavná hrdinka Leora dozvedá, že je polovičná Neoznačená, čo jej v spoločenstve Označencov narobí nemalé problémy. Okrem toho, že sa na ňu susedia a známi dívajú ako na cudzinku, starosta Longsign má pre ňu návrh, ktorý vo svojej zúfalej situácií nemôže odmietnuť. Týmto návrhom je odísť do Featherstonu, kde bude robiť špiónku. Featherstone je kolónia, v ktorej žijú Neoznačenci, a okolo ktorej bol kedysi dávno postavený múr, ktorý mal Označencov brániť pred ich neoznačenými susedmi. Leora túto ponuku zo začiatku odmietne, ale argument, že by mohla zistiť informácie o svojej biologickej matke, ju dostatočne presvedčí o tom, že sa ta musí vydať. Keď dorazí do Featherstonu, rýchlo si privykne na nevôľu, ktorú k nej obyvatelia prechovávajú a dozvie sa veľmi veľa o svojej matke, ocovi a ostatných príbuzných. Nakoniec sa musí Leora rozhodnúť, na ktorej strane barikády bude stáť. Pripojí sa ku Označencom, medzi ktorými sa narodila, alebo sa zastane Neoznačecov, ku ktorým patrí. Rád by som sa vyvaroval chronickému porovnávaniu s jednotkou, avšak bez toho to nepôjde. Iskra má oproti jednotke oveľa lepší príbeh, a to na plnej čiare. Gradácia je úplne bezchybná, napätie sa dá doslova krájať, o nečakané zvraty nie je núdza... prekvapivých prvkov je tu teda veľmi veľa, čo ma nesmierne potešilo. Ale! Vždy tu nejaké ale musí byť, bez toho to jednoducho nefunguje. Tým ale je zhruba prvých päťdesiat strán, ktoré mali podľa mňa patriť stále do Tinty, keďže sa venujú tomu istému. Jednoducho detailne rozoberajú záverečný ceremoniál, vďaka ktorému sa prišlo na to, že Leora je polovičná Neoznačená. Týmto je kniha na moje pomery dosť krátka a mohlo by sa z jej potenciálu vyťažiť oveľa viac. Z nasledujúcich kapitol je ale priam cítiť napätie, keďže Leora robí špióna pre starostu. Veľmi sa mi páčila rozličnosť týchto dvoch kultúr, ktoré sú neuveriteľne odlišné a predsa majú spoločný vznik a príbehy. Ďalším mínusom, ktorý oberá príbeh o dostatočnú noblesu, je Leora sama. Keďže je veľmi ľahké presvedčiť ju o vlastnej pravde, dobre sa ňou manipuluje, čo využívajú skoro všetci. Navyše je priveľmi nechápavá, keď vy už tušíte, čo sa deje, ona nemá o tom ani potuchy a s pokojným svedomím si vkráča priamo do jamy levovej, čo ma nesmierne iritovalo. Ak ide autorke o to, aby vykreslila postavu, ktorá si musí prejsť zrodom, nejakou osobnou premenou, aby svet videla inak, potom jej tento zámer pomerne vychádza. V opačnom prípade stojí na zamyslenie jej vykreslenie dievčaťa, ktoré možno zmení svet a doterajší rád v ňom. V takejto podobe je jednoducho stereotypné, šablónovité, YA literatúra má potenciál, aby svoje hlavné hrdinky s niečím ozvláštnila. Prečo ním teda mrhať? Musím však pochváliť štýl písania, ktorý bol neuveriteľne ladný a kvôli tomu som si čítanie veľmi užil. Stránky opäť odsýpali. Dej si pokojne plynul, text sa menil pred očami na živé výjavy z jednotlivých scén. Kvalita sa tomuto dielu zaprieť teda nedá. Po všeobecnej úvahe knihe dávam 95 percent, keďže to bolo rapídne zlepšenie sa oproti jednotke. Tejto série by ste teda mali dať šancu a prečítať si ju. Keď by sa aj stalo, že vám hlavná hrdinka nesadne, nič to, Alice vám ponúkne oveľa viac zaujímavých vecí, ktoré stoja za vašu pozornosť!

Alice Broadway je začínajúca autorka, ktorá o sebe rada tvrdí, že žije svoj sen. Dni trávi snívaním s otvorenými očami a následným zapisovaním tým, čo si sama vymyslí. S postavami z jej knihy ju spája vášeň pre čaj. Knihy pre ňu predstavujú bezpečný prístav, miesto, kam môže utiecť a prežívať dobrodružstvá. Podobným štýlom sa snaží písať aj svoje príbehy – aby boli ako únik od reality. Leora žije vo svete dvoch extrémov. Buď tu žijú ľudia totálne posadnutí tetovaniami, ktorí majú zásadu, že všetko si musíte dať zvečniť na telo. Alebo sú tu tí druhí, ktorí sa tetovaní vyslovene boja a považujú ich za niečo nečisté a nesprávne. Títo ľudia teda predstavujú dva úplne protichodné póly a navzájom sa nedokážu pochopiť, nakoľko všetci majú svoju pravdu. Leora má však to nešťastie, že je miešanka, čo jej však nepomáha nájsť si svoje miesto vo svete. A čas sa kráti... Predchádzajúca kniha ma s výhradami skutočne nadchla. Bavil ma ten svet, v ktorom boli tetovania vlastne tak trochu druhom náboženstva, kde ste jednoducho museli zachytávať svoj príbeh na koži, inak ste boli považovaní za kacíra a vyobcovaní. Nehovoriac o tom, že bolo niečo vrcholne znepokojivé na svete, v ktorom len čo ste zomreli, stiahli vás z kože a potom túto kožu zviazali do knihy, aby váš príbeh mohol žiť ďalej. Preto ma aj potešilo, že príbeh v druhej knihe začína presne tam, kde prechádzajúci diel skončil. Leora bola od začiatku sympatická hrdinka, hoci na môj vkus občas až príliš naivná a ovplyvnená tým, čo jej odmalička vtĺkali do hlavy. Preto som sa vlastne ani nečudovala, aké predsudky mala a aké náročné pre ňu bolo pochopiť inú pravdu než tú, ktorú každý deň počúvala. Lenže ku koncu Tinty to začínalo vyzerať, že predsa len bude mať otvorenú myseľ. Preto som bola nemilo prekvapená tým, že Leora na začiatku Iskry bola rovnaká ako na začiatku Tinty. Ustrašená a naivná, verila všetkému, čo jej nahovorili. Predpokladám, že bolo náročné prehodnocovať niektoré pravdy, nakoľko sa im musela doslova postaviť čelom. Len som mala občas pocit, akoby autorka tak trochu negovala udalosti z predchádzajúcej knihy. Čím sa dostávam k tomu, že v podstate prvá polovica kniha bola tak trochu... zbytočná. Iste, bolo dôležité opísať všetky rozdiely, vypočuť si tie isté príbehy porozprávané z perspektívy druhej strany a vôbec zhodnotiť, že tí neoznačení fakt nie sú také monštrá, za akých ich vydávajú. Je teda nutné dodať, že takéto scény dej nikam neposúvali. Ale oceňujem konflikt, ktorý autorka vytvorila nielen v deji, ale aj v Leore, ktorá zrazu ešte výdatnejšie všetko spochybňovala. Problémom však je, že na svet sa stále pozerala svojimi naivnými očkami a táto naivita sa vkradla aj do spôsobu, akým bol príbeh rozprávaný. Skrátka, Leore chýbala akási rafinovanosť, to niečo, vďaka čomu by sa na svet pozerala inak a tým pádom by mi ho aj inak opisovala. Našťastie od polovice aj dej začal byť o niečo akčnejší a tajomnejší a bolo poznať, že sa niečo chystá a malo by to byť veľké. Ja som už asi aj hádala, čo presne a pri niektorých iných udalostiach som zase mala nejaké teórie, ale Leora to nebola schopná vidieť takto a účelne dobrosrdečné správanie úplných cudzincov jej prišlo úplne normálne. Čo ma frustrovalo. Leora teda pre mňa bola ako hrdinka trochu sklamaním, nakoľko som od nej po Tinte očakávala niečo iné. Ale aspoň ma bavilo všetko ostatné, najmä tie spomínané konflikty, keď do seba narazili dve odlišné kultúry, bavili ma aj tie príbehy (ktoré boli inšpirované starými rozprávkami a pri niektorých je to veľmi vidieť) a to, ako neoznačení ľudia žili, do deja zase vnášalo istú žalostnosť. Dej bol takisto príjemný, teda, keď sa konečne začalo niečo diať a takisto ma bavila gradácia a v závere vyostrené vyvrcholenie. V tomto bode sa naozaj nedovažujem predvídať, ako by to celé mohlo skončiť. Iskra je na jednej strane zaujímavým pokračovaním Tinty, ale na tej druhej neprináša toľko odpovedí, koľko som si od nej sľubovala. Problémom je predovšetkým hlavná hrdinka Leora, ktorá mi zároveň príbeh aj rozpráva. Tá je stále rovnako naivná ako v predchádzajúcej knihe, takže len máločo spochybňuje a nechá sa ovládať ostatnými, čo naozaj nie je hrdinka, ktorá by sa veľmi hodila do takéhoto typu príbehu. Zároveň sa toto jej správanie niekedy nepríjemne prejavuje aj na samotnom deji, keď ja som už vedela, čo sa deje a Leora si to ešte stále nevšímala, respektíve nechcela to vidieť. Odhliadnuc od tohto nie veľmi príjemného rozprávača však dej nebol až taký zlý. Je pravda, že prvá polovica bola skôr pomalšia a zameraná na opisovanie dvoch rozličných kultúr, ktoré však boli obe rovnako sfanatizované a vybičované do niekedy až zarážajúcich extrémov. Navyše stret dvoch rozličných národov priniesol do knihy aj zaujímavé konflikty a napätie, ktoré ma bavili. V druhej polovici sa navyše dej trochu rozbehol a nesmierne ma bavila práca, ktorú autora odvádzala pri gradácii. Keď prišiel záver, bol prekvapivý, vyostrený na maximum a navyše taký nečakaný, že ani len netuším, čo by som od pokračovania vlastne mala očakávať. Táto kniha teda nie je zlá, je vlastne zaujímavá, jej problémom je v mojich očiach rozprávačka, ktorej charakter sa akoby vrátil do svojho počiatočného bodu z prvej knihy a ja som opäť musela sledovať jej cestu k dospelosti. Čo nie je niečo, čo by som v podobnej sérii chcela absolvovať viac ako len raz.