Na knihu Kvety pre Algernona som sa veľmi tešila. V momente, keď som ju dostala do rúk, išli všetky knihy bokom. Kultový román, ktorý napísal Daniel Keyes, je považovaný za klasiku americkej literatúry. Kniha sa stala námetom pre film, divadlo aj rozhlas. Je však naozaj taká skvelá? Charlie Gordon má IQ 68 a obrovskú túžbu byť múdry. Pracuje v pekárni a navštevuje večernú školu, kde sa snaží naučiť čítať aj písať. Ľuďom vo svojom okolí je na smiech. Charliemu sa naskytne príležitosť stať sa súčasťou experimentu na zvýšenie IQ. A keďže jeho snom je to, aby bol múdry, tak sa experimentu zúčastní. Rovnakú operáciu predtým podstúpil aj myšiak menom Algernon. Charlie je motivovaný a chce rozumovo presiahnuť myšiaka. Neskôr sa však Algernonov stav začne zhoršovať a začne upadať do letargie, ktorá sa strieda s agresiou. Na mieste je tak obava, či sa tento stav ukáže aj u Charlieho. Moja inteligencia vrazila klin medzi mňa a všetkých ľudí, ktorých som poznal a ľúbil, vyhnala ma z pekárne. Teraz som osamelejší než predtým. Uvažujem, čo by sa stalo, keby Algernona vrátili do veľkej klietky k ostatným myšiam. Obrátili by sa proti nemu? Kniha bola vydaná v roku 1966 a je priam zarážajúce, aká je aktuálna aj o pol storočia neskôr. Aj v dnešnej dobe sa totiž stáva, že ľudia, ktorí nie sú dosť inteligentní sa stávajú terčom posmechu a sú považovaní za menejcenných. Počas príbehu sa dostanete do hlavy Charliemu a prežívate s ním všetko. Od chvíle, keď je nadšený z toho, že bude múdry. Tá jeho detská naivita a nadšenie, hoci je dospelý muž, vás chytí za srdce. Máte pocit, že ho potrebujete ochraňovať. Nie sa mu smiať ako jeho kolegovia. Ale pomáhať mu. Lenže keď sa z neho stane muž, ktorý sa vďaka nasávaniu informácií stáva géniom, začnete mať pocit, že už nie je taký ľudský a dobrý ako predtým. Ale povedzme si pravdu, ťažko si niekto vie predstaviť, aké to musí byť, keď sa z hlúpeho zaostalého muža stane génius. Inteligenčne sa Charlie vyvíjal neskutočnou rýchlosťou. Po psychickej stránke však zaostával. Kniha je písaná vo forme denníka. Charlie v ňom od začiatku zapisuje svoje pokroky a svoje myslienky a pocity. Všetko je kvôli experimentu. Po operácii sa mu postupne začnú vracať aj spomienky na detstvo, ktoré mu odhaľujú minulosť, o ktorej nevedel. Spomienky, ktoré potláčal. Aj vďaka nim však spoznáva seba samého. Teraz existujú dve osoby Charlieho. Jeden žil pred operáciou a je vystrašený. Ten druhý dostal možnosť byť lepší ako ostatní, sebavedomejší. Dajú sa však tieto dve osobnosti od seba oddeliť? Táto kniha vás chytí za srdce. Je plná emócii, ktoré budete prežívať spolu s Charliem. Jeho osud vám nebude ľahostajný. Budete veriť v dobro. Budete nenávidieť to, ako niekto ubližuje bezbranným. Ale v neposlednom rade sa zamyslíte aj nad svojim osudom. Je to kniha, ktorá vo vás zanechá množstvo otázok. Je lepšie byť nadpriemerne inteligentný alebo stačí byť ľudský? Dovolím si tvrdiť, že kniha Kvety pre Algernona bude patriť medzi TOP knihy roku 2019, ktoré vychádzajú v slovenčine. Zaslúžene sa dostala medzi americkú klasiku. Odporúčam ju prečítať každému. Je totiž vhodná pre ženy aj pre mužov. Ako pre mladších, tak aj pre starších čitateľov. Nazrite aj vy do mysle retardoveného a zároveň aj geniálneho muža. Ja som si už teraz istá, že knihu budem v budúcnosti čítať znova. A vďaka jej nadčasovosti viem, že bude stále aktuálna. A aby som nezabudla. Obálka je dokonalá. Úžasne vystihuje celú knihu. Klobúk dole pred návrhárom obálky Petrom Považanom.

Charlie chcel byť vždy múdry. Chcel mať veľa kamarátov a porozumieť rozhovorom, ktoré sa vedú. Preto sa potešil, keď ho tím vedcov vybral na experimentálnu operáciu, ktorá by mu mala zvýšiť IQ. Tento projekt je ešte len v plienkach, ale slabomyseľný mladík si už predstavuje nový život. Konečne ho budú mať ľudia radi. Túto istú operáciu podstúpil aj myšiak Algernon. Nejaký čas je všetko v poriadku a zdá sa, že vedu čakajú krásne zajtrajšky, no s prírodou sa nemôžeme zahrávať. Má to svoje úskalia. Myšiakov stav sa začína zhoršovať. Čo sa stane teda s Charliem? Krásny a zároveň smutný príbeh o tom, ako si človek, vytlačený na okraj spoločnosti, snaží nájsť svoje miesto pod slnkom, a o túžbe nezostať nepochopený, ktorá sa časom premení na niečo úplné iné. Myslím si, že som asi žila v jaskyni, keď vôbec nepoznám tento príbeh. Poviedka vyšla v roku 1959 a autor ju rozšíril na román roku 1966. Získala veľa prestížnych ocenení a má mnoho filmových, divadelných a rozhlasových spracovaní. Kde som bola ja? Samozrejme, v tých rokoch som nežila, ale očakávala by som, že aspoň okrajovo zavadím o tento počin. A nič. Trvalo dlho, kým si ku mne dielo našlo cestu, no som rada, že sa tak stalo. Je to jeden nadčasový román, ktorý by si mal prečítať každý. Každý! Hneď v úvode zisťujeme, že kniha je sondou do psychiky muža, ktorému nebolo dopriate zaradiť sa do spoločnosti pre svoj duševný stav. Charlie je ako malé dieťa, aj keď je už dospelý. Pracuje v pekárni a myslí si, že všetci sú jeho kamaráti. Nedokáže odlíšiť dobro od zla, a preto sa dostáva do situácií, ktoré sú zložité a lámu čitateľovi srdce. Pomocou poznámok, takzvaných správ o pokroku, sa dozvedáme, ako napreduje. Píše ich sám, takže vidíme, na akej mentálnej úrovni sa nachádza pred operáciou (pozrite si prvú ukážku) a po nej. Pozorujeme, ako sa z prostoduchého mladíka stáva iná osobnosť a môžeme psychologicky analyzovať zmeny v jeho postoji. V postoji ku svetu, ale aj k sebe samému. Spisovateľ majstrovsky popisuje spoločnosť a tiež psychické pochody hlavnej postavy. Tá si v mysli premieta zásadné situácie, ktoré vo svojom živote zažila, a pozerá sa na ne dvomi pohľadmi – pohľadom retardovaného a inteligentného Charlieho. Operácia si však vyžiada svoju daň. Nič nie je zadarmo. Mozog je nevyspytateľný. Dielo Kvety pre Algernona nám ukazuje, aká silná je túžba niekam patriť a neprísť o to. Ako sa nám môžu zdať niektoré veci odlišné, keď zmeníme uhol pohľadu a ako sa z nás pod vplyvom okolnosti stáva iný človek – taký, ktorého ani my sami nespoznávame. Najhorší konflikt je ten, ktorý máme sami so sebou. Každý si je sám tým najhorším nepriateľom. Nepriateľom, nad ktorým je nie je ľahké zvíťaziť. Uvedomovala som si, že to, čo som práve držala v rukách, bude veľmi ťažké čítanie a nemýlila som sa. Párkrát ma ovládol plač a celý čas som mala z príbehu zimomriavky. Daniel síce napísal román pred rokmi, ale je stále aktuálny. Dokonca sa mi zdal moderný aj v tejto dobe. Jediná pripomienka toho, že čítam niečo staršie, prichádzala vtedy, ak sa hlavný hrdina zmienil, že píše na stroji. Kniha je príliš nadčasová, príliš filozofická. Áno, existujú také klasiky, no toto je úplne niečo iné. Niečo, nad čím musí človek rozmýšľať. Niečo, čo mu nedá spávať a kradne spánok. Keď som konečne zaspala, snívalo sa mi o tom. Myseľ nemala pokoj ani cez noc. Brilantný počin. Zanechá vo vás stopu. Stále sa chcem k príbehu vracať. Je pre mňa ako magnet, a uvedomujem si, že pri prvom čítaní som do seba neabsorbovala všetky múdrosti, ktoré sa nám snažil povedať. Niektoré situácie si človek potrebuje „prehrať“ znova, aby to lepšie pochopil. Mám však pocit, že tak ako pri Malom princovi, aj tu stále nájdeme nové ponaučenia. Napísala som všetko, čo som mala na srdci? Nie, to ani náhodou. Mohla by som pokojne napísať dlhý rozbor diela bez toho, aby som vám prezradila dej. Dalo by sa o nej dlho diskutovať. Kniha je hodná všetkej pozornosti a som rada, že je zaradená medzi klasiky. Na druhej strane sa toho bojím, pretože poznám ľudí, ktorí majú vyhranený názor na takéto diela – čo je klasika, to prosto nečítajú. Prosím, neurobte túto chybu aj vy. Hodnotenie: 5*/5

Charlie je duševne postihnutý. Žije sám v New Yorku v prenajatej izbe a vykonáva pomocné práce v pekárni. Zo všetkého najviac túži po tom, aby zmúdrel. „Keť si múdri muožeš mať veľa kamarátou s ktorími sa muožeš rosprávať a nigdy njesi stále sám.“ A tak, keď dostane možnosť stať sa súčasťou experimentu a nechať si operáciou zvýšiť IQ, nezaváha, hoci predtým postup neskúšali na žiadnom inom človeku. Iba na myšiakovi Algernonovi. Kvety pre Algernona - Obálka - Obálka slovenského vydania / Zdroj Disclaimer Autor Daniel Keyes pôvodne príbeh napísal v roku 1959 ako poviedku a neskôr ho rozšíril do románovej podoby. V USA sa kniha zaradila medzi klasiku, vyslúžila si množstvo adaptácií a veľa sa o nej popísalo. Hoci sme sa s ňou už mali možnosť stretnúť v českom preklade pod názvom Růže pro Algernon, po slovensky vyšla prvý raz až tento rok vo vydavateľstve Lindeni v preklade Zuzany Trstenskej. Román má denníkovú formu – skladá sa zo „správ o pokroku“, ktoré Charliemu prikázali písať, keď ho prijali do výskumu. Aby boli záznamy autentickejšie, spočiatku, kým sa Charliemu začne zvyšovať inteligencia, sú posiate chybami. Prekladateľka sa s týmito pasážami pekne vyhrala, pričom sa zamerala najmä na rozdiely medzi hovoreným a písaným jazykom, spodobovanie, dvojhlásky a i/y. Neskôr do textu postupne pribudne interpunkcia, počet chýb sa zmenší, a ani sa nenazdáte a namiesto priamočiarych, naivne milých záznamov o tom, čo sa práve deje, zrazu čítate literárny text plný úvah o svete a krásnych obrazov. Kvety pre Algernona sa radia do žánru sci-fi, ale zároveň akoby ho ani nie tak prerástli, ako skôr ako láva roztavili jeho hranice a pretiekli von. A ostala len dobrá kniha bez žánrových škatuliek. Nečakajte teda akčné dobrodružstvo s laserovými zbraňami ani katastrofické vízie toho, ako ľudstvo spôsobilo koniec sveta. Tento príbeh nevyužíva sci-fi prvky, aby nás prinútil pozerať von, ku hviezdam, ale do samotného vnútra človeka. Charlie s IQ 68 vidí svet inak, žije ukotvený v prítomnosti, svet vníma očami dieťaťa a chápe ho svojským spôsobom. Keď náhle „zmúdrie“, jeho pohľad sa zmení a on sa musí zmieriť s mnohými vecami vrátane vlastných spomienok. Z celých síl sa snaží pár týždňov pochopiť život a samého seba tak, ako sa o to bežní ľudia neúspešne pokúšajú počas celého dospievania, ba aj celý život. V niečom ho svet prekvapí, napríklad v tom, že ľudia navôkol, dokonca ani profesori, neboli až takí múdri, ako sa mu videlo. V inom, hlavne pri spomienkach na rodinu, mu zase zlomí srdce. A čitateľovi s ním, kruto a opakovane, až sa čuduje, prečo knihu nezahodí do kúta a nejde radšej čítať/pozerať niečo, z čoho mu nebude tak ťažko na duši. Pokiaľ ide o inteligenciu, Charlie totiž dostal, čo chcel. Niečo mu ale stále chýba. Je múdry, ale akosi stratený. Po nociach, keď nemôže zaspať, sa niekedy túla ulicami a premýšľa: „A potom, v náhlom záchvate intuície, priamo pred zábavným centrom Keno, som pochopil, že netúžim po filmoch, ale po divákoch. Chcel som byť v tme obklopený ľuďmi. Steny medzi ľuďmi sú tam tenké, a ak budem potichu, začujem, čo sa deje. Aj Greenwich Village je taká. No nejde len o to, aby boli ľudia nablízku – lebo nič také necítim v preplnenom výťahu či v metre počas špičky –, ale o pocit horúcej noci, keď sa všetci prechádzajú po vonku alebo sedia v kine, lebo vtedy čosi zašuští, a keď sa o niekoho obtriem, na okamih zachytím spojenie medzi konárom, kmeňom a hlbokými koreňmi. V takých chvíľach je moje teplo priehľadné a napäté a neznesiteľná túžba, hlad stať sa súčasťou toho všetkého, ma ženie hľadať do temných kútov a slepých uličiek noci.“ Hľadá nejaké spojenie s iným človekom, ale je to preňho ťažké. Starí známi sa nového Charlieho boja, noví ho berú skôr ako experiment, pokusného králika či myšiaka, prípadne ho ľutujú alebo mu dávajú najavo, že predtým bol nikto. Uzavrie sa a dokonca vzbúri, čo povedie k asi najkomickejšej pasáži príbehu, keď svetové vedecké kapacity spolu naháňajú malú myšku po hoteli. Pri knihe zo 60. rokov je logické položiť si aj otázku, či zostarla. Nuž, dnes by vás už ťažko pustili do lietadla s myšou v škatuli od topánok a kontrola výskumu je, dúfam, dôslednejšia – alebo možno ten rýchly postup k testovaniu na ľuďoch bol trošku pritiahnutý za vlasy už vtedy, ja neviem. Kvety pre Algernona sú ale hlavne o ľuďoch a tí sa až tak nemenia. Stále túžia po podobných veciach – láske , naplnení, uznaní – stále sa niekedy cítia osamelo, stále majú problém prijať slabších či odlišných. Kým to tak bude, kniha ostane nadčasová. Pre mňa najsilnejšia pasáž a vyvrcholenie príbehu prišlo pred koncom, keď Charlie našiel, čo hľadal, Podľa osudu myšiaka Algernona už ale vedel, že mu to vydrží len na chvíľku, prchavú ako snáď len sám život: „Takto sme sa milovali, kým sa noc nepremenila na tichý deň. A kým som tam s ňou ležal, pochopil som, aká dôležitá bola telesná láska, aké nevyhnutné pre nás bolo objímať sa, dávať a brať. Vesmír vybuchoval, častice od seba odletovali, vrhali nás do tmy a osamelého priestoru, naveky nás trhali od seba – dieťa z lona, priateľa od priateľa, stále ďalej od seba, každého vlastnou cestou k cieľovej rovinke smrti v osamelosti. No toto bola protiváha, akt zväzovania a blízkosti. Ako keď sa posádka lode v búrke drží za ruky, aby vlna nikoho nezmietla z paluby, tak aj naše telá vytvorili článok v ľudskej reťazi, ktorá nás ochráni, aby sme sa neprepadli do ničoty.“ Musím priznať, že sa mi na záver do úst, resp. na virtuálny papier, derie samé klišé. Kniha, ktorá by nemala chýbať v žiadnej knižnici. Kniha, ktorú by mal prečítať každý... Také výroky však pôsobia prinajlepšom prázdne, prinajhoršom naduto a sama by som na také rady asi skôr nedala. Môžem vám sľúbiť jediné. Ak si knižku otvoríte a začítate sa do nej, určite sa vám za to bohato odmení – tu rozosmeje, tam rozplače, inde vám posunie nejakú zaujímavú myšlienku alebo vyvolá emóciu a tá vo vás bude rezonovať ešte dlho po čítaní. Len sa nesmiete báť autora, ktorý vás pozná lepšie ako vy sami.

Daniel Keyes bol významný americký spisovateľ, ktorý má na konte niekoľko poviedok a románov. Preslávil sa najmä dielom Kvety pre Algernonga, ktoré získalo ešte v pôvodnej poviedkovej podobe prestížnu cenu Hugo. Autor sa neskôr rozhodol túto poviedku prepracovať do románovej podoby, ktorá zase získala ocenenie Nebula. Na motívy poviedky bol natočený film s názvom Charly, ktorý získalo Zlatý glóbus za scenár a Oscara za najlepšieho herca v hlavnej úlohe. Charlie Gordon je v podstate spokojný muž. Má prácu, v nej priateľov a voľné večery, ktoré trávi v škole, kde sa učí čítať a písať. Charlie Gordon je pre niekoho šťastný muž. Problémom je, že Charlie Gordon nad ničím z tohto veľmi nepremýšľa, nakoľko v jeho jednoduchom svete všetko dáva zmysel. No predsa je niečo, čo by Charlieho urobilo šťastným – ak by mohol zmúdrieť. Pretože potom by mal priateľov a možno by si mohol založiť rodinu a konečne by bol taký, ako ostatní. Vďaka jednému experimentu to dokáže a naozaj sa z neho stane génius. No naozaj je kľúčom k šťastiu nadmerná inteligencia? Charlie je muž jednoduchých radostí. Keďže má nižšie IQ ako ľudia v jeho okolí, je pre neho chápanie niektorých jednoduchých princípov náročné. Preto sa zameriava na to, čomu rozumie a čo je pre neho dôležité. Pretože napriek všetkému sa mu darí v podstate dobre – má prácu a dokáže sa postarať sám o seba, čo veľa ľudí s obdobnými problémami nemôže povedať. Dokonca má aj priateľov. Tí sa síce na ňom smejú, ale keďže Charlie celkom nerozumie tomu, že je to v podstate zlé, smeje sa s nimi a je spokojný. A naozaj sa tak javí, nakoľko tento príbeh mi rozpráva sám Charlie prostredníctvom akýchsi obdobných denníkových zápiskov. Vďaka tomu som ho spoznala a precítila jeho túžbu byť niečím viac. Byť múdrym, pretože múdrosť sa mu kvôli detstvu spájala s úspechom a obľúbenosťou. Pretože ak bude múdry, bude ako všetci ostatní a bude mať to, čo oni. No keď postúpi osudovú operáciu, ktorá ho premení na génia, ukazuje sa, že to nie je tak celkom pravda. Kniha je vlastne ako prúd vedomia, ktorý občasne prerušujú zachytené rozhovory postáv. Autorov zámer nebol predstaviť mi akčný dej. V tomto smere by sa dalo povedať, že v príbehu sa vlastne nič také nedeje. A to je kľúčové. Pretože pri čítaní tejto knihy som mala najmä uvažovať. Prehodnocovať vlastné postoje a názory. Spochybňovať vlastné postoje. Ale predovšetkým spoločne s Charliem uvažovať o tom, čo je vlastne podstata šťastia. Kým bol hlúpy veril, že len múdrosť mu prinesie splnenie vytúžených cieľov. No ukazuje sa, že vďaka múdrosti je ešte viac osamelý. Navyše bolo takmer až zvláštnym spôsobom žalostné sledovať uvažovanie vysoko inteligentného dospelého muža, v ktorom sa však ukrývalo emocionálne nevyzreté dieťa. Tieto dve stránky boli neustále v protiklade, vytvárali konflikt a pre Charlieho nebolo jednoduché vyrovnávať sa s tým. Výhodou samotného textu je však jeho mnohovýznamovosť. Je možné knihu vnímať len na základe toho, čo si prečítate, pretože aj to má silnú výpovednú hodnotu. No takisto je možné na knihu nazerať ako na metaforu alebo istý druh alegórie a ja som vďaka tomu objavovala zaujímavé zákutia autorovej fantázie ukryté v nekonečných témach a námetoch. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je toho na takú útlu knižku aj veľa. A možno je to čiastočne aj pravda. No ja si myslím, že význam tohto rozprávania tkvie v niečom inom – v tom, ako autor niektoré myšlienky len naznačil a ako ma postavil na začiatok cesty, no prinútil ma, aby som vlastným uvažovaním našla zmysel v tom, čo mi hovorí. Čo je nesmierne zaujímavé, cenné a posúva to zážitok z čítania na úplne inú úroveň. Kvety pre Algernona je na prvý pohľad nenápadná kniha, ktorá však v sebe skrýva neuveriteľne silný príbeh s ešte väčším posolstvom. Rozprávačom a zároveň hlavným hrdinom je Charlie, muž s nízkym IQ, ktorý zo všetkého najviac túži po tom, aby zmúdrel. Pretože sa domnieva, že práve inteligencia mu prinesie vytúžené šťastie. Opis toho, čím si prechádza v čase, keď bol ešte hlúpy, ale aj po tom ako génius, v podstate až žalostne presne vystihuje správanie aj dnešnej spoločnosti, vďaka čomu je kniha nesmierne nadčasová a úderná. Na knihe však najviac oceňujem to, že autor sa nerozhodol naservírovať mi všetko na striebornom podnose. Miesto toho mi mnohé témy skôr naznačil a naviedol ma na cestu, aby som si na jej konci mohla urobiť vlastné závery. Aby som si mohla z čítania zakaždým odniesť niečo nové v závislosti od toho, či budem k textu pristupovať ako k metafore, či ako k alegórii alebo ho budem vnímať doslovne. Pre mňa je však najsilnejšie posolstvo práve tá myšlienka šťastia a toho, čo predstavuje. A nakoniec ma kniha nútila položiť si podobnú otázku ako si pokladal aj Charlie – či je lepšie len po niečom túžiť alebo sa pokúsiť to dosiahnuť, aby sme potom, keď o to prídeme, zistili, že sme to v skutočnosti ani nikdy nepotrebovali.

Daniel Keyes si získal pozornosť verejnosti a literárnych kritikov v roku 1959, keď vyšla jeho poviedka Kvety pre Algernona. Získal cenu Hugo za najlepšiu sci-fi poviedku. V roku 1966 ju prepracoval do románovej verzie a dostal cenu Nebula za najlepší román. Ja som, žiaľ, poviedku nečítala, zato román neunikol mojej pozornosti. Uplynulo už veľa rokov od jeho prvého vydania, ale vôbec nestratil na príťažlivosti a kvalite. Vďaka novému vydaniu si ho môže prečítať ďalšia generácia čitateľov. Ja som ním nadšená. Charlie Gordon má IQ 68, pracuje v pekárni, navštevuje večernú školu vo „vzdelávacom centre pre retardovaných dospelých“ a veľmi, veľmi by chcel byť múdry. Jedného dňa mu doktor Strauss a profesor Nemur z výskumného ústavu ponúknu experimentálnu operáciu mozgu, ktorá má zvýšiť jeho IQ. Charlie neváha ani sekundu. Ako prvý však túto operáciu podstúpil myšiak Algernon. Charlie sa ešte pred operáciou preteká v riešení bludiska s myšiakom. Myšiak je šikovnejší. Charlie je frustrovaný a veľmi sa bojí, že ho na operáciu nevyberú. No pre vedcov je ideálnym adeptom. Charlie si svojím kostrbatým písmom s katastrofálnou gramatikou zapisuje na požiadanie svoje pocity a myšlienky. Celá kniha je písaná formou Charlieho zápiskov. Po operácii sa jeho gramatika rapídne zlepšuje, učí sa cudzie slová, nové jazyky, začína rozumieť súvislostiam, číta kvantá kníh, rozumie všetkému na čo natrafí. Jeho IQ sa zvýši až na 180. Stáva sa z neho génius. Lenže s Algernonom sa začnú diať divné veci a vedci s Charliem predpokladajú, že to isté sa môže stať aj jemu. Charlieho osobnosť sa spolu so zvyšujúcim IQ a nadobudnutými vedomosťami začína meniť. Chápe všetko, čomu doteraz nerozumel a poznanie si vyberá svoju daň. V denníkoch si zaznamenáva spomienky na svoje neľahké a smutné detstvo, na matku, ktorá sa nikdy nevedela zmieriť s tým, že nie je ako iné deti, na strach a nenávisť svojej sestry. Rokmi na nich zabudol a teraz si začína spomínať. Charlie si myslel, že ho majú ľudia radi, či už v práci, alebo v okolí, že keď sa smejú, tak je to znak radosti z jeho spoločnosti, lenže keď sa zmenil, pochopil, že sa smiali jemu, nie s ním, že bol pre nich vždy len retardovaný hlupák. Vníma spoločnosť ako nepriateľov postihnutých ľudí. Nasáva vedomosti ako špongia a je stále smutnejší a smutnejší. Veľmi sa bojí, pretože stráca priateľov a svoju osobnosť. Naozajstnú útechu má v bývalej učiteľke slečne Alice – jeho životnej láske. Zamiluje sa do nej, lenže emocionálne dozrieva neskôr a ona to vie. Je ako veľké nadané dieťa v tele muža. A navyše je stále prítomný aj starý Charlie, ktorý mu nedá spávať. Prenasleduje ho ako verný tieň. Charlie robí, čo môže, usiluje sa pochopiť sám seba i svet okolo, vrhá sa na výskum Nemura a Straussa, snaží sa nájsť všetky nedostatky v snahe zvrátiť Algernonov a tým aj svoj osud. Aby som to zhrnula. Dvojica vedcov sa zahrala s osudom postihnutého človeka. Mysleli len na svoje výsledky a úspechy. Charlie ako človek pre nich neexistoval. Bol to len objekt výskumu. Charlie všetko pochopil a jeho najväčšou výčitkou bolo, že ho nikdy nepovažovali za človeka. Nikdy. Prízvukuje, že aj pred operáciou bol človek. Človek Charlie Gordon, ktorý bol vo svojom svete šťastný. Na útrapy detstva si nepamätal, všetko bolo zabudnuté. Ale v konečnom dôsledku sa nehnevá, stále je šťastný, že sa mu podarilo, jeho slovami, zmúdrieť. Autor upozorňuje na ľahostajnosť, nevšímavosť, netoleranciu, ba dokonca až výsmech voči postihnutým ľuďom. Otvára otázku týkajúcu sa pokusov na ľuďoch. Je správne snažiť sa zmeniť človeka? Čo mu dáme? A čo mu napokon vezmeme? Ako sa chováme voči telesne a psychicky postihnutým ľuďom? Kam sa zaradíme? K deťom, ktoré sa hrajú s Charliem na schovávačku a nechajú ho hľadať, hoc odišli preč, alebo k tým, ktorí mu podajú pomocnú ruku tak, ako majiteľ pekárne? Charlie je prekrásna postava! Nemôžete ho nemilovať. Chcela som byť pri ňom, pred operáciou i po nej. Túžila som mu pomáhať, byť jeho kamarátkou v dobrom i v zlom. Aj napriek zmenám, ktoré sa s ním počas experimentu diali, si zachoval v sebe to svoje „charlieovské“. Charaktery postáv sú v tejto knihe bravúrne vykreslené. Je to skvelá psychologická štúdia. Niektorých protagonistov budete milovať, iných nenávidieť. Aj zmeny osobnosti hlavného hrdinu sú viac ako uveriteľné. Srdcervúci záver nikoho nenechá chladným. Aj keď som tušila, ako to skončí, dostala som ranu priamo do srdca. Priznám sa, že som nevedela udržať slzy. Na Charlieho sa nedá zabudnúť. Jedna z najlepších kníh, ktoré som za poslednú dobu čítala!

„Nekompromisne úprimný príbeh, ktorý vás donúti prehodnotiť vlastný život.“ Tento citát od Guardian, i keď nie bijúci do očí, sa vyníma na obálke knihy Kvety pre Algernona. Je to len jedna veta, ktorá však jednoducho vystihuje celý príbeh z pera amerického autora Daniela Keyesa. Hlavný hrdina románu je Charlie, dospelý muž s nízkym inteligenčným kvocientom, čo ho odlišuje od značnej časti populácie. Dostane však ponuku, ktorá mu dá šancu stať sa múdrym. I keď nechápe veci okolo experimentu, chce byť vzdelaný, a preto, keď ho položia na operačný stôl, nijako neodporuje. Z Charlieho sa v priebehu jednej operácie stane iný muž. Jeho IQ narastá neuveriteľnou rýchlosťou. Svojou inteligenciou predbieha všetkých doktorov stojacich za pokusom. Aj vďaka tomu si všimne isté odchýlky, čo vedú k jeho presvedčeniu, že pokus, v ktorom bol subjektom skúmania, je chybný. Nasvedčuje tomu aj správanie jednej bielej myšky (Algernona), na ktorej skúmali zvýšenie inteligencie ešte pred Charliem. Rýchle umelé zvýšenie inteligencie napokon smeruje k veľkému úpadku. Algernon je čoraz viac nepredvídateľný, útočný a apatický. Umiera. Čo sa stane s Charliem? Príbeh Charlieho a Algernona má niekoľko pilierov, ktoré treba spomenúť: spoločenský pilier, filozofický pilier, vedecko-fantastický pilier. Keď ako recipienti sledujete Charlieho premenu, a celkovo jeho životnú púť, sledujete celú spoločnosť, a to z dvoch uhlov pohľadu. Prvým je samotné stotožnenie sa s Charliem, chorým človekom, ktorý je vylúčený z mnohých oblastí spoločenského života. Vidíte jeho v určitom smere obmedzený pohľad. V období jeho rastúcej inteligencie a rozpomínania sa na minulosť však dochádza k uvedomeniu si smutnej pravdy života okolo neho. Mnohé veci, ktoré vnímal v pozitívnom duchu, sa razom negujú a ukazuje sa mu pravá tvár ostatných ľudí. Druhý uhol pohľadu nastáva vo vašom samotnom pohľade na postihnutých ľudí a vytvorení si určitých názorov na jednotlivé skupiny v spoločnosti, ktoré môžu chorými opovrhovať/využívať ich/hľadať spôsob, ako im pomôcť/brať ich ako rovnocenných. Túto knihu treba čítať citlivo. Obsahuje pasáže, ktoré sú smutné (ja som ju musela nachvíľu odložiť), no na druhej strane sa snaží poukázať na to, že každý človek dokáže byť pre spoločnosť prínosom. Každý tu má svoje miesto, kam patrí. Pohľad na Charlieho ukazuje snahu, ktorú má v sebe. Chce byť múdry. Chce niekam patriť. A najmä chce svojej matke dokázať, že je iný, ako keď ho opustila. Chce, aby na neho bola hrdá. To všetko sú dôvody, ktoré ho priťahujú k možnosti byť niekým viac. Tento jeho posun sa však negatívne odzrkadlí v jeho správaní. Už nie je ten usmievavý, milý a kamarátsky Charlie. Nastáva obdobie, kedy si musí klásť množstvo otázok, no ani inteligencia mu neukáže všetko. ,,No zistil som, že samotná inteligencia nič neznamená. Na univerzite sa inteligencia, vzdelanie a vedomosti stali modlami. No teraz už viem, že ste všetci prehliadli jednu vec: inteligencia a vzdelanie, ktoré nezjemnia ľudský cit, nie sú nič hodné.“ (s. 224) Posun Charlieho núti čitateľa premýšľať i nad sebou samým. Knižka obsahuje niekoľko filozofických zamyslení, ktoré nestratili na aktuálnosti ani dnes. Dá sa povedať, že celé Charlieho zápisky sú určitou formou hľadania sa v spoločnosti, ktorá sa segmentuje. Niektoré prvky knihy sa už v súčasnosti nedajú brať ako novinky, prípadne môžu pôsobiť zastarane (používanie písacieho stroja), avšak samotný nápad zrealizovania operácie a vedeckého bádania je niečo, čo je stále otázkou budúcnosti. Myslím, že každý vedec má v sebe ambície, na ktoré Daniel Keyes poukázal prostredníctvom ním vytvorených vedcov. No i v tomto prípade platí, že nie vždy ide o pomoc, ale skôr o získanie slávy. Kniha Kvety pre Algernona je krásny román plný nádeje, utrpenia, sebahľadania, smútku i lásky. Autor nezaujme len ľahkosťou svojho štýlu, ktorý je po formálnej stránke prezentovaný spôsobom experimentálneho denníka, ale najmä tým, čo všetko dokázal vložiť do svojho protagonistu. Charlieho osud nenechá nikoho chladným. Myslím si, že každý čitateľ sa zamyslí nad tým, či tá inteligencia stojí za to alebo sú viac cit a láska v ľudskosti. Ak by vás zaujímalo aj filmové spracovanie tohto románu, tak film pochádza z roku 1968 a má názov Charly.

Keď Daniel Keyes v roku 1959 uverejnil poviedku Kvety pre Algernona, asi netušil, že sa práve zapísal do dejín fantastiky. O rok neskôr získal cenu Hugo a po rozšírení poviedky na román v roku 1966 k nej pridal aj cenu Nebula. Príbeh o mentálne postihnutom mužovi, ktorému po operácii začne stúpať inteligencia, sa stal nadčasovým. Charlie Gordon má 32 rokov, IQ 68 a navštevuje školu pre mentálne retardovaných dospelých. Keď dostane ponuku podstúpiť operáciu na zvýšenie inteligencie, neváha, pretože chce byť múdry ako ostatní a verí, že ho potom ľudia budú mať radšej. Ako jeho intelekt po operácii narastá, Charlie zisťuje, že svet a ľudia okolo neho sú iní, než si myslel. A že on sa mení tiež. Ale je to dobre? Poznávacím znakom tohto románu, ako aj ukazovateľom meniacej sa Charlieho inteligencie, je jazyk. Keyes vedie čitateľa dejom prostredníctvom „správ o pokroku“ – denníkových zápiskov, ktoré si Charlie píše. Zatiaľ čo zápisky spred operácie sú písané rovnako ako úvodný citát tohto článku, keď sa Charlie po operácii učí gramatické pravidlá a rozširuje si slovnú zásobu, text pomaly dostáva svoju spisovnú literárnu podobu. Ubúdajú hrúbky, upravujú sa pravopis, diakritika, interpunkcia, pribúdajú rozvité vety a súvetia. Zuzana Trstenská odviedla pri preklade veľmi dobrú prácu. Vzhľadom na hravosť a gradáciu pri preklápaní anglických gramatických javov (a ich nesprávneho zápisu) do slovenčiny by sme mohli dokonca uvažovať, či sa náhodou nenechala inšpirovať Samkom Tálem a jeho Knihou o cintoríne. Nezabúdajme ani na kvalitnú redaktorskú prácu, vďaka ktorej je čítanie potešením. Na texte samotnom však predsa len trošku vidieť, že oslávil šesť krížikov. Postavy sú zaškatuľkované prakticky od začiatku a žiadne veľké premeny u nich čakať nemôžeme – citlivejší, skúsenejší čitateľ niektoré zvraty odhadne dávno vopred. Napriek tomu postavy ani dej nepôsobia plocho, Keyes im dodal hĺbku potrebnú nato, aby sme ich ľudskosť dokázali pochopiť a prijať. Lenže klasika sa nestane klasikou vďaka prekombinovanému deju či charakterom postáv. Ľudia sa menia, áno, ale vo výsledku sú stále rovnakí. Kvety pre Algernona však prichádzajú s pridanou hodnotou, a tou je myšlienka. Charlie Gordon prechádza počas niekoľkých mesiacov zmenami, ktoré bežnému človeku trvajú roky. Hoci pred operáciou nedokázal pri lúštení bludiska predbehnúť ani rovnako upraveného myšiaka Algernona, jeho náhle pooperačné „zmúdrenie“ neujde pozornosti kolegov. Tí sa ho začínajú strániť, pretože je na nich zrazu príliš inteligentný. Charliemu sa vracia pamäť a spomienky na detstvo, rozvíjajú sa uňho vyššie city, sexualita a kognitívne schopnosti. Sám začína ostatných vnímať inak, čo jazyk len podčiarkuje – myslím si, pamätám si, pochybujem, hnevám sa… Smiali sa chlapi v pekárni so mnou alebo na mne? Je ku mne moja učiteľka milá alebo môže cítiť niečo viac? Bol som pre lekárov človekom pred operáciou, po nej alebo budem navždy len pokusným subjektom? Keyes dokázal vystihnúť vnútorný svet mentálne postihnutého človeka veľmi citlivo a zároveň celistvo. Inšpiráciou a príležitosťou na pochopenie týchto ľudí mu bola aj jeho práca učiteľa angličtiny pre žiakov so špeciálnymi potrebami. Priblíženie života skupiny ľudí, ktorá je aj v súčasnosti vytláčaná na okraj spoločnosti, však nie je jedinou témou románu. Dôležité sú aj otázky, na ktoré kniha ponúka odpovede len občas. Je lepšie vedieť o svete málo, no byť šťastný, alebo radšej vedieť viac a vidieť aj to zlé, čo nevedomosť zakrývala? Stačí intelekt a vedomosti na to, aby sme boli lepšími ľuďmi? Daniel Keyes a dve verzie Charlieho Gordona nastavili spoločnosti zrkadlo pred desiatkami rokov, no nepeknú tvár v ňom vidíme dodnes. Kritiku ľudskej povrchnosti a arogancie, povýšeneckého prístupu k postihnutým, ako aj nedostatku lásky medzi nami dokázal pretaviť do citlivého a silného príbehu o ľuďoch a ľudskosti, ktorý sa zaslúžene zaradil medzi velikánov – a to miesto mu stále patrí. Citlivé a hlboké rozprávanie o tom, že vedomosti nerobia človeka a že niekedy vedieť viac znamená cítiť sa horšie. Príbeh, v ktorom ľuďom nastaví zrkadlo práve ten, koho za človeka ani nepovažujú.

Celospoločensky známy a uznávaný sci-fi román ocenený v roku 1960 Hugo Award, na motívy ktorého vznikol i film Charly (1968) ocenený Cenou akadémie za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, funguje ako netradičný buildungsromán, poukazujúci na problémy znevýhodneného jednotlivca, ale i na reflektovanie ,,odvrátenej strany" vyspelej technickej a pokrokovej spoločnosti či spoločnosti ako takej. Pozitíva : - forma : autor volí netradične memoárovú formu románu - čo na jednej strane ponúka iba jednu perspektívu rozprávača a iba jeden pohľad na naskytnutý problém, na strane druhej však utužuje subjektivitu diela, podporuje tvorbu osobných reflexií a introspekcií hlavnej postavy, ktorá prechádza svojím ,,malým" vývinom, pričom sa celým dielom linú úvahy o bytí, potrebe začleniť sa, byť váženejším, nie na smiech, lepší, cítiť spolupatričnosť, svoju vlastnú inteligenciu a neskôr i aroganciu, myšlienkovú prevahu nad ostatnými atď. - narácia : text je pomerne veľmi ľahko čitateľný ( a v konečnom dôsledku i interpretačný) i pre bežného zážitkového čitateľa - nakoľko autor volí skoro bežný, hovorový štýl jazyka v priamom rozprávačovi, čo podmieňuje z veľkej časti i inteligenčná úroveň Charlieho, veľa motívov opakuje, znova analyzuje a ,,rozoberá na drobné", častá je retrospektíva, čo slúži pre lepšie pochopenie minulosti postavy, zamýšlanie sa nad už vyslovenými myšlienkami atď., čím sa román, i keď s označením ,,sci-fi" stáva prístupnejším i pre nemilovníkov žánru, psychologická rovina dokonca zväčša prevažuje. Zaujímavým prvok je potom pravopisná/ortografická stránka diela - v častiach s nízkym intelektom sa vyskytuje doslova detská štylistika viet a veľmi chabý, až fonetický pravopis, ktorý sa vzrastajúcim intelektom priamoúmerne mení na kvetnaté, poetické vety na úrovni vzdelanca, na úrovni skoro 200 IQ až génia, pričom i reflexie a introspekcie nadobúdajú nový, geniálny charakter. - typ buildungsromán + hl. postava : i keď sa to priamo nezdá a život hlavnej postavy nemapujeme doslova od jej detstva, buildungsrománom ako takým však dielo nazvať môžeme - v netradičnom slova zmysle, v ktorom sa ale stále dá buildr. chápať - vývin hlavnej postavy sledujeme síce zrýchlene a na relatívne malom časovom úseku (cez 8 mesiacov), nič to však nemení na tom, že tento vývin môžeme sledovať v celej jeho dĺžke - od piky, skrz mentálnu indispozíciu, cez učenie sa, rozpamätávanie si na svoju minulosť, pochopenie a spoznávanie samého seba, ale i iných, svojich túžob, telesných potrieb, záujem o nájdenie svojho nového miesta v živote, spoločenské problémy, politiku či medziľudské vzťahy - pričom v tomto cykle sme schopní krásne vidieť prvky skutočného vývinu človeka - cez naivitu dieťaťa k obdobiam vzdoru, hľadania svojej identity, svojho študijného či profesného zázemia, hľadania lásky a naplnenia, čo sprevádza dozrievanie nielen kognitívne a intelektuálne, ale i telesné. Inteligencia teda v tomto prípade slúži ako prvok/motív ,,prebudenia" vlastnej osobnosti a skutočného ,,ja" subjektu, i keď i ten rôzne formuje aj spoločnosť, ale i ako motív daru a prekliatia - autor konfrontuje názor, nakoľko je inteligencia a vysoká int. až genialita v živote potrebná, nakoľko ľudí od seba vzdaľuje, tvorí z nich arogancov a pokrytcov, ale i osamelých nepochopených vlkov a či je naivita a hlúposť v ľudskej spoločnosti darom alebo výsadou. Postava Charlieho je potom v istom zmysle veľmi komplexnou, keďže naberá veľmi veľké množtvo informácií, podnetov, ale napr. i pocitov, čo z nej vytvára veľmi netypický typ hrdinu, ktorého prerod je skoro okamžitý a veľmi viditeľný ( z postihnutého na inteligenta, sebestredného génia a v závere človeka s pokáním) no v prenesenom slova zmysle sa ani nestal. Negatíva : - melodramatickosť + citové vydieranie : to, v akom duchu je román písaný sa nezaobíde bez častej melodramatickosti a občasného pátosu, ktoré síce nie sú priame a autor ich do textu nevkladá ako prvky citového vydierania, takže pre bežného čitateľa možno nebudú ani tak očividné a do očí bijúce, prítomné však sú a to v množstve väčšom ako malom, čo postupom textu naberie istý repetetívny ráz. - (ne)inovatívnosť námetu : chtiac-nechtiac, ak ,,vyzlečieme" celý sujet a ostane nám iba holá fabula a námet, zistíme, že inovatívnosť nenájdeme - téma chudáka/úbožiaka/postavy, na ktorej visí tiaha spoločnosti/spol. kolektívny problém či tabu, a ktorá sa chce vymaniť zo svojho neželeného stavu a i napriek úpornej snahe ho ,,svet/Boh/spoločnosť" vráti späť na pozíciu, na ktorej bol a jeho túžby zostanú nenaplnené či sa presvedčí,že svoju túžbu v skutočnosti nikdy naozaj nepoznal, nebol na ňu pripravený či stavaný, a pre svoje dobro by o ňu ani nemal stáť je veľmi častá, stará snáď ako psychologický/akýkoľvek druh románu sám. Nič to však nemení na fakte, že jej spracovanie v XY obmenách určite zaujme i dnes. Román Kvety pre Algernona rozhodne nemôžeme zaradiť do výhradne románu žánru sci-fi, dokonca si trúfam povedať, že oveľa viac je román psychologicky-sociálnou kritikou svojej, ale i každej spoločnosti, (z čoho smrdí malá agitačka na medicínske nezasahovanie do ľuds. podstaty, ale ok), ktorá vyčleňuje znevýhodnených, nielen mentálne postihnutých jedincov, nedokáže ich plne adaptovať, akceptovať, svojím spôsobom ich izoluje, nesnaží sa im vyjsť v ústrety, no skoro rovnako pracuje i s nadpriemerne inteligentnými ľuďmi - tí sa stávajú pre societu podivínmi bez priateľov, cítia sa neporozumení okolím, nedokážu zapadnúť, obidva protipóly Gaussovej krivky žijú v akoby svojom vlastnom kasovníckom systéme, do ktorého ich zaradí societa, pričom román naskýta otázku, čo je pre jedinca výhodnejšie? Nie je hlúpejší život ľahší, príjemnejší? Prichádza s veľkým IQ i veľké poznanie (poznanie hnusu spoločnosti, hnusu zo samého seba) a veľká zodpovednosť? Román je ale i kritikou ľudskej mentality, pretrvávajúceho názoru, že inteligentný človek je lepšia/slušnejšia/distingvovanejšia/milšia bytosť, ktorá musí vždy žit krajší a plnohodnotnejší život ako niekto hlúpejší a zabúdania na to, že i retardovaní sú stále iba ľudia.

Ak by sme chceli román Kvety pre Algernona charakterizovať len pár slovami, tak ide o knihu otázok. Vyvíja sa intelekt osobitne od emócií? Čo v prípade, ak je génius netolerantný k ľuďom s nižším intelektom? Je vôbec intelekt dôležitý pre plnohodnotný život? A ak nie, tak čo je to najdôležitejšie? Predovšetkým však čítame dojímavý príbeh muža, ktorý má len pár mesiacov na to, aby prežil to, čo iným trvá desaťročia. Téma Kvetov pre Algernona je bolestná a reálna, založená na vlastnej skúsenosti spisovateľa Daniela Keyesa (1927 – 2014): je veľa ľudí, ktorí cítia, že ich inteligencia nestačí na plnenie očakávaní od ich okolia a v okamihu, kedy sa pokúšajú prekonať sami seba nielenže zlyhávajú na spoločenskej rovine, ale ich osobnosť trpí silným vnútorným konfliktom. Keyes založil postavy v románe na skutočných ľuďoch a ich osudoch vzhľadom na to, že učil ľudí s mentálnym postihnutím a videl, ako túžia byť múdri a podobať sa ostatným, zdravej populácii. Kvety pre Algernona boli pôvodne publikované ako poviedka (1959) a následne Keyes text rozvinul do knihy (1966). Obidve prózy získali prestížnu cenu, najprv Hugo (1959) a následne Nebulu (1966). Zaujímavosťou je, že viacerí vydavatelia sa pokúsili presvedčiť autora, aby zmenil koniec, ten však neustúpil a našiel takého vydavateľa, ktorý vydal román s pôvodným koncom. Hlavná postava Charlie Gordon má mentálne postihnutie s nízkym inteligenčným kvocientom na úrovni 68. Pracuje v pekárni, vedie život, v ktorom verí, že je obľúbený a navyše navštevuje školu, kde ho učia čítať a písať. Odtiaľ dostane odporúčanie, aby sa zúčastnil výskumu na zvýšenie inteligencie. Podstúpi operáciu a jeho život sa zásadne zmení. Rovnaký zásah do mozgu podstúpil už predtým samček myši s menom Algernon a výsledky boli významné, dokázal oveľa rýchlejšie riešiť orientáciu v bludisku aj iné problémy. Charlieho čaká nový život plný úžasných objavov sveta, vedy, ale predovšetkým medziľudských vzťahov, spomienok na detstvo, rodinu a spozná aj emóciu lásky. Úrovni postihnutia zodpovedá aj štylistika a pravopis a značne tak dotvárajú ladenie románu. Nový Charlie trpí neustálymi morálnymi dilemami najlepšie vyjadrenými v otázke: „Kto sa odváži povedať, že moje svetlo je lepšie ako tvoja tma?“ Zatiaľ čo bežný človek má k dispozícii detstvo a dospelosť na to, aby sa naučil riešiť podobné situácie, Charlie prekonáva toto obdobie závratnou rýchlosťou, doslova za pár dní. Znovu sa ukazuje, ako ťažko je kombinovať vysokú inteligenciu s morálnym profilom človeka. Predpoklad, že inteligencia pomáha správne sa rozhodnúť v otázkach etiky je, zdá sa, ľahko spochybniteľný. Charlieho zmätok sa naplno ukáže v situácii, kedy váha, či udať kolegu v pekárni, ktorý podvádza majiteľa, hoci tam pracuje veľmi dlho a priatelia sa spolu: „Keďže som o tom nevedel, bol som mimo toho – nebol som na vine. No teraz keď o tom viem, moje mlčanie zo mňa robí spoluvinníka. A predsa, Gimpy je môj kolega. S troma deťmi. Čo spraví, keď ho Donner vyrazí? Možno si dokáže nájsť inú prácu – najmä so svojou chromou nohou. Je to moja starosť? Čo je správne? Ironické je, že ani moja inteligencia mi nepomáha pri riešení takéhoto problému.“ Závažnou témou románu je aj vedecký výskum - ten musí byť spojený s humanizmom a etikou, pretože inak je človek zmenený na subjekt a aj Charlie viackrát opakoval, že sa necíti pri pokusoch ako ľudská bytosť. Až po istom čase si uvedomí jedinečnosť svojej situácie: jeho prudká inteligencia môže pomôcť iným, podobne postihnutým ľuďom a až vtedy emocionálne dozrie. Jeho ťažko skúšaná osobnosť sa dostane do harmónie s prácou, v ktorej vidí jediný spôsob ako sa realizovať. Koľko ľudí môže povedať, že dosiahli taký vyrovnaný stav vlastnej existencie? Celý román môžeme vnímať aj ako podobenstvo o jaskyni z Platónovej Ústavy. Úryvok z nej otvára dej a hoci hlavné postavy vychádzajú z reálneho života, v knihe vidieť, ako môže byť filozofia nápomocná pri porozumení situácií, kedy veda naráža na svoje limity. Kvety pre Algernona sú ľudsky krásny príbeh o nádeji, zmene a možnostiach prežitia plnohodnotného života.

Charlie Gordon má IQ 68 a obrovskú motiváciu byť múdrym. Nespomína si na minulosť, chodí do školy, kde sa učí čítať a písať, pracuje v pekárni a neuvedomuje si, že niektorí ľudia si z neho robia iba posmech. Napriek nízkej inteligencii je vcelku zdatný, ku každému priateľský a žiari z neho obrovská sila prekonať svoju inteligenciu a stať sa múdrym. Presne takým múdrym, ako ho vždy chcela mať jeho matka, na ktorú si však na začiatku knihy vôbec nepamätá. Naskytne sa mu možnosť podstúpiť experimentálnu operáciu na zvýšenie IQ a Charlie neváha. Tento pokus bol úspešný na myške menom Algernon, no dokáže človek prijať túto operáciu a bude vlastne úspešná? Áno, bude. Ale jedného dňa sa začínajú veci komplikovať a Algernonova inteligencia sa začína strácať. Zažije to aj Charlie? Aj jeho inteligencia zmizne? * Už dlho som nečítala taký silný príbeh, ktorý by mnou otriasol. Autor nás počas celej knihy sprevádza Charlieho evolúciou. Zobrazuje nám dva odlišné svety. Svet Charlieho, keď jeho IQ je 68. A svet Charlieho, ktorý vyniká vysokou inteligenciou. Až takou, že si začína uvedomovať, že všetci okolo neho mu nedokážu poskytnúť odpovede na jeho otázky. Túto evolúciu si môžete lepšie predstaviť aj vďaka písmu, akým je táto kniha napísaná. Kniha je písaná formou denníka, kde si Charlie zachytáva správy o pokroku. Na začiatku vidieť gramatické chyby, absenciu interpunkcie a následne spoznávate úplne iného Charlieho. Takého, ktorý vie používať interpunkciu, takého, ktorý rozumie dvadsiatim jazykom, takého, ktorý rozumie matematike, záhadám a podobne. Celá kniha zachytáva Charlieho emócie, ale zároveň aj akýsi rozpad či znovunájdenie jeho osobnosti. Charlie si začne spomínať na minulosť, odkrýva čitateľovi svoje myšlienky, pocity, strach, ale hlavne spomienky malého dieťaťa, ktoré prišlo na tento svet nepripravené a vystavilo sa veľkému tlaku, keď z neho chceli urobiť múdreho chlapca. Autor nám zobrazuje postavu Charlieho ako muža, ktorý objavuje nové veci, učí sa, číta knihy, ale zároveň spoznáva aj svoje pudy, čo sa týka napríklad vzťahov medzi mužom a ženou. Spolu s hlavnou postavou odhaľujeme nie príliš pozitívnu minulosť, strach dospieť, výsmech zo strany rodiny, ale zároveň objavujeme, že nie všetko je také, ako sa nám na prvý pohľad zdalo. Čitateľ má skvelý náhľad do dvoch odlišných svetov. Do sveta, v ktorom je Charlie dieťa, ktoré nevie držať krok s rovesníkmi, nedokáže si vybudovať trvalé vzťahy, dokonca ani tie rodinné. Taktiež do druhého sveta, v ktorom je Charlie dospelý muž, po operácii, mentálnej vyzretosti, uvedomujúc si povahu, správanie ostatných ľudí, ale zároveň aj strach z toho malého Charlieho, ktorý je v jeho tele stále prítomný a on sa cíti ako zlodej, ktorý sa ocitol v jeho tele. Kvety pre Algernona sú plné emócii, strachu, objavovania, lásky, rodinných vzťahov, smútku, depresie, snahy vymaniť sa z minulosti, ale zároveň aj šikany, psychického utrpenia a nemožnosti si poradiť. Silné dielo, ktoré sa vám zaryje pod kožu, ukáže vám rozdiely medzi dvoma svetmi, ktoré zakúsil Charlie, poodhalí súčasný svet (aj napriek tomu, že toto dielo vzniklo v 20. storočí, stále je aktuálne), ukáže pravé charaktery ľudí, ale zároveň vás privedie na cestu, na ktorej si uvedomíte svoje správanie a zamyslíte sa nad sebou.