Čarovný príbeh ukrytý v krásnej obálke s ešte krajším názvom je sondou do duší dvoch jedenásťročných chlapcov a portrétom priateľstva hlbokého ako more. Publikovalo ho vydavateľstvo Lindeni v preklade Kristíny Hečkovej. Je ťažké nájsť tie správne slová na zachytenie dojmov, ktorý vo mne zanechal. Osamelý a smutný rozprávač žije so starými rodičmi v drsnom kúte Kanady, na mieste, kde sa stretávajú vietor, les a vlny, po tom, čo mu pri nehode zahynul otec a mama sa zmenila na krištáľovo ľadovú princeznú. Je uväznená v kóme s nepriaznivou vyhliadkou do budúcnosti. Napriek silnej rane do hlavy ešte stále žije, aj keď v tajomnej krajine ďaleko nad severným pólom. Za hranicami snov, vravia doktori. Starkí sú skvelá dvojka, vedia sa zomknúť, no aj kvalitne pohádať. Najhoršie výmeny názorov končia tak, že dedko zubami vycvakáva morzeovku a vnuk sa mení na prekladateľa a mierového dozorcu. Nie vždy sa mu podarí nájsť tie správne eufemizmy na zažehnanie slovnej búrky. Starí rodičia robia čo môžu, aby prekonal traumu zo straty. Máva nočné mory. Jediný liek je nezaspať. Bojuje noc čo noc a úsvit je najcennejšou trofejou. Hlavný hrdina sa zoznámi s podivným chlapcom Lucom, ktorý medzi ružovolícimi Vikingami obývajúcimi severskú dedinu vyzerá so svojimi orientálnymi črtami ako mimozemšťan. Spolužiaci ho šikanujú, otec mláti ako žito a on všetko znáša s pokojom Angličana. Mamu nemá, krátko po pôrode zmizla. Je plný tajomstiev, jeho čaptavé chodidlá sa vo vode menia na plutvy, žilami mu preteká oceán a keď sa díva na šíre more, akoby hľadel do seba. Oceán mu vycibril zmysly, dokáže predpovedať počasie z čerenia vĺn a vône vzduch. Miluje ho tak veľmi, že pri vode spáva (samozrejme, len v lete). Chlapci sa postupne zbližujú, vo fantázii spolu utekajú do magického podmorského sveta, snívajú o miestach, ktoré vyliečia ich žiaľ zo straty rodičov. Veľké odhodlanie, túžby a sny detských hrdinov nás naplnia krásou, radosťou ale i smútkom. Už z anotácie sa dozvedáme, že chlapcov čaká náročná skúška smerujúca do tragédie. Úlohy, ktoré sa podujmú splniť sú naozaj ťažké, no kamarátske puto a vzájomné povzbudzovanie dokážu prekonať rôzne úskalia. Jeden druhému sú oporou a tými najkrajšími farbami pretierajú sivé myšlienky. Text je oslavou fantázie, dobrých ľudských vlastností a priateľstva. Denis Thériault nešetrí poetickými vsuvkami, píše s ľahkosťou, neraz sa musíme pousmiať nad rozprávačovými komentármi, inokedy nám srdce stisne smútok. Odporúčam túto útlu knižku všetkým. Podľa mňa je vhodná pre teenagerov aj dospelých, je to ten vzácny prípad, kedy príbeh osloví širokú vekovú kategóriu. Pri opisoch prírody môžete zatúžiť po skoku do vĺn, zdolaní vysokých útesov či len po oddychu na morskom brehu. Nádherná kniha. Popri čítaní som si spomenula na Sedem minút po polnoci od Patrika Nessa aj na Bessonovu Magickú hlbočinu. Stretnúť tak, Luca, toho zvláštneho chlapca, čo vedel načúvať pradávnym príbehom, vymýšľať si ich a žiť nimi!

Denis Thériault prináša príbeh o silnom vzťahu s krajinou, ktorá je niečím oveľa významnejším ako len obyčajnou kulisou pre život. More, ktoré sa nám otvára pred očami v útlom románe kanadského spisovateľa Denisa Thériaulta má bezpochyby ľudské vlastnosti. Je nevyspytateľné, nemilosrdné a kruté, dokáže však aj pohladiť, ukolísať a zmyť z pokožky i z človečieho vnútra všetko nečisté. Toto more nekompromisne vstupuje do životov ľudí a zásadne ovplyvňuje stav vecí i duší. Thériaultov román Chlapec, ktorý patril moru je dojemným príbehom lásky a priateľstva dvoch dospievajúcich mladých mužov, je o sile rodiny i prírody, ale aj o zásadných otázkach, ktoré sa nám vynárajú pri pohľade na morskú hladinu. Čo sa ukrýva pod tou tenkou zrkadlovou vrstvou? Je tam azda dáky iný svet? Podmorské kráľovstvo? Denis Thériault je slovenskému čitateľskému publiku známy z českých prekladov série kníh o osamelom poštárovi, ktorý experimentuje s japonskou básnickou formou haiku i cudzími milostnými životmi. Jeho krehučký román Chlapec, ktorý patril moru prináša vydavateľstvo Albatros pod značkou Lindeni v preklade Kristíny Hečkovej, ktorá sa svojimi ilustráciami postarala aj o jemný výtvarný sprievod. / Zamrznutí v samote / Osamelosť sa nemeria tým, ako dlho sme sami, ale tým, koľko ľudí sme stretli, a nijako sa nás to nedotklo, nijako to nezasiahlo do nášho života, nijako to nami nepohlo. A je to zároveň stav bytia, v ktorom je možné prežiť normálny a pokojný život. Teda v prípade, ak si nezmýlime osamelosť s prázdnotou. Thériaultov bezmenný rozprávač je dospievajúci chlapec, ktorý žije so svojimi rodičmi a starými rodičmi v malom mestečku na severe Kanady. Ráno čo ráno chodieva na neďalekú pláž, aby sa nadýchal mora a precítil prichádzajúci deň. Nikdy však nie je prvý, vždy ho predbehne on, Luc Bezeau, samotársky podivín z jeho triedy, mĺkvy objekt šikany a tajomný filozof, ktorý ešte nedostal príležitosť, aby naplno prejavil svoju náuku. Do pokojného života rozprávača zrazu nečakane a fatálne zasiahnu dôsledky choroby, ktorú sám pre seba nazval skútermániou. Ide o posadnutosť snežnými skútrami, ktorou trpia mnohí obyvatelia týchto severných oblastí. Počas jedného zo skútrových výletov rozprávačových rodičov dôjde na 54. kilometri k tragickej kolízii s vlakom. Otec neprežije, matka zostane paralyzovaná v hlbokej kóme a zlomený chlapec celkom sám so starými rodičmi. Tieto udalosti, pochopiteľne, prudko otrasú jeho životom, avšak v priestore, ktorý vznikol po tom všetkom, čo sa tak náhle zrútilo, sa veľmi rýchlo ukážu aj celkom nové a nečakané možnosti. Napríklad – na vznik jedného pekného priateľstva. / Nebáť sa dýchať pod vodou / „Podľa mňa je duševne narušený alebo to veľmi dobre predstiera. Volá sa to mizantropia. Neviem, či ju zdedil, nadobudol v útlom detstve, alebo sa sám rozhodol vylúčiť zo spoločnosti mladých Ferlanďanov, no fakt je, že v celej škole neexistuje chlapec, ktorý by bol menej obľúbený.“ Takto charakterizuje Luca Bezeaua náš rozprávač, ktorý tiež nepatrí medzi najobľúbenejších a spoločensky najvyťaženejších žiakov miestnej školy. Ten zvláštny Luc ho však napriek týmto príkrym slovám akýmsi osobitným spôsobom priťahuje. Ako magnet. Možno preto, že v skutočnosti vidí oveľa viac, možno preto, že sa snaží nahliadnuť aj pod viditeľnú škrupinu, do neznámych vrstiev. Ich priateľstvo sa začalo výbuchom podvedomia, ktoré znenazdajky porazilo vedomý strach z bitky i bolesti a postrčilo rozprávača, aby zasiahol proti partičke tyranov zvaných Kyklopi, ktorí na pravidelnej báze šikanovali bezbranného Luca. Dvoch osamelých chlapcov po tomto incidente spojí pevné priateľské, ba takmer až bratské puto. Je to puto vylúčených. Puto ľudí vytlačených za okraj. A napriek tomu šťastných. Ťažko však povedať, či sa týmto spojením ich osamelosť znegovala, alebo naopak, ešte viac umocnila. Luc nie je jednoduchá ľudská postavička. Spoznať ho možno najlepšie počas dlhej túry, alebo vo vytrvalom mlčaní na brehu mora. Ale nejde len o spoznávanie, ide aj o iné procesy. Napríklad o to, že Luc dokáže otvoriť myseľ rozprávača, aby sa nebál hoci aj dýchať pod vodou či privolať naspäť medzi živých matku živoriacu vo vegetatívnom stave. Chlapci sú vo veku, keď sa vzďaľujú od detstva, no na dospelosť ešte nedovidia. A v okamihoch, keď spoznávajú jeden druhého, učia sa najviac sami o sebe. / Vedúci špeciálnych efektov / Životy oboch priateľov sa nachádzajú v bode, keď je zrejmé, že jediné, čo im môže pomôcť, je skutočný zázrak. Tak to aspoň nachystal boh, ktorého rozprávač ironicky nazýva Vedúcim špeciálnych efektov. Lenže obaja chlapci vedia, že uskutočniť zázrak vlastne nie je nič zložité, stačí uveriť, že je to možné, stačí pripustiť tú možnosť. Luc žije s tyranským otcom, ktorého chlapci prezývajú Sviňa, a zdá sa, že neexistuje žiadna možnosť, ako sa z tohto pekelného kruhu vymaniť. O matku prišiel ešte ako batoľa – nikto nevie ako, nikto nevie prečo a najmä – nikto nevie, či je vôbec ešte nažive. Sviňa ju pred Lucom nikdy nenazve inak ako pobehlica, čím sa priepasť medzi nimi prehlbuje a modriny na chlapcovom tele pribúdajú geometrickým radom. Zatiaľ si Luc z časopisov vystrihuje tváre a postavy žien, čím si vytvára akési archetypy matiek. A neprestáva veriť, že raz stretne aj tú skutočnú. Do stavu „bez matky“ bol po nehode vrhnutý aj rozprávač, no tá jeho, aj keď spiaca, je aspoň hmatateľná. Ešte v stave kómy sa medzi ňou a Lucom vytvorí zvláštny silný vzťah, a keď ju napokon chlapci preberú k životu (s pomocou modly vypchatého leguána z Galapág, ktorú ukrývajú v jaskyni), matka prijme neznámeho chlapca za svojho. Projekt návratu matky medzi živých je ďalším bodom programu, ktorý ešte silnejšie spojí a prepletie životy oboch chlapcov. Naučiť ju znova hľadieť na svet, chodiť, zbaviť sa strachu a tešiť sa zo života napriek tomu, že celá jeho polovica zmizla v nenávratne, to je teraz ich hlavná úloha. Prázdno treba najprv pomenovať. A potom hľadať cestu k jeho zaplneniu. / Riziko hĺbkovej choroby / Lucovým druhým domovom je more. V objatí vody sa cíti vo svojom živle, sčasti možno aj preto, že tento stav mu pripomína jediné okamihy, ktoré trávil v spoločnosti svojej matky kdesi v jej vnútri. Je si celkom istý, že ľudia dokážu dýchať pod vodou, že to len z lenivosti zabudli, a že hlboko pod morskou hladinou sa nachádza akýsi mýtický svet, ktorého existenciu nemôžeme potvrdiť, ale ani spochybniť. A práve tam sa raz chce vrátiť ako do zasľúbenej zeme. „Aby ste videli jeho ojedinelú krásu, musíte ho hodiť do vody a pozorovať, ako pláva s pôžitkárskym oduševnením tuleňa. Jeho vychudnuté končatiny a čaptavé chodidlá, po ktorých sa na súši tacká ako tučniak, sa vo vode prirodzene premenia na plutvy a umožnia mu sebaisto sa pohrúžiť do vĺn.“ Aj vo svojich mystických snoch sa premieňa na akéhosi morského muža, ktorého jediným osudom je návrat do objatia mora. Tajomnú hĺbku však nemá len more, ale aj rodinné zväzky, o ktorých vie v malom mestečku najmenej vždy ten, koho sa najviac dotýkajú. A keď sa do tajomstiev svojho života ponoríte príliš prudko, môže nastať to, čo potápači nazývajú hĺbkovou chorobou. Úplný kolaps. Zatmenie. Román Denisa Thériaulta Chlapec, ktorý patril moru v sebe ukrýva rytmus i tempo obrovskej masy vody, ktorá sa s nesmiernou gráciou pohybuje po povrchu našej planéty a tvorí jej absolútny základ. Za jej zdanlivou ľahkosťou, kdesi pod tenkou vrstvou hladiny, sa však ukrýva hĺbka, na ktorej koniec tak ľahko nedosvietime ani tou najlepšou baterkou. Aby sme ju odhalili, musíme vstúpiť dovnútra. Do Thériaultovej knihy sa môžeme ponoriť bez strachu, môžeme sa v nej pokojne kúpať a prežívať podobné pocity, ako Luc pri plávaní v mori. Vytrženie, úžas, i náhle pozabudnutie na to, že pod hladinou ešte stále nevieme dýchať.

Kanadský a oceňovaný spisovateľ prináša poetický príbeh o dvoch chlapcoch, ktorých spájajú osamelosť a pochopenie. Krutú realitu vyvažujú magickým, podmorským svetom stvoreným ich vlastnými fantáziami. Podmorské kráľovstvo je idylické a nejestvuje v ňom smútok zo spoločnej straty rodičov - avšak priateľstvo dvoch zranených chlapcov je čoskoro narušené a ohrozené rozmazávaním hraníc medzi svetom imaginárnym a tým skutočným. Čo ak je svet, ktorý stvorila fantázia, nebezpečný? O knihe Chlapec, ktorý patril moru som počul veľa a zároveň málo. Spoznal som ju vďaka slovenskej obálke (ktorá je mimochodom krásna a jednoduchá) a akosi vždy, keď som bol na Martinuse či iných stránkach, sa znenazdajky objavila, no bližšie som o nej nevedel nič. Azda iba to, že som z nej mal pocit, že bude akýmsi strateným klenotom - čítalo ju totižto nie veľa ľudí, no názory zato boli prevažne plné chvály. Takže som mal nejakého tušáka, že to bude kniha pre mňa. Recenzie a názory sľubovali poetický, lyrický magicko-realistický príbeh o dvoch kamarátoch, a keď sa mi naskytla možnosť si knihu prečítať, neváhal som - a spravil som to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol. Neviem ani poriadne kde začať, no jedno je isté: príbeh, ktorý nájdete v tejto knihe je prekrásny. Keď som otvoril knihu a začítal sa, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Autor ma ihneď vtiahol do deja, ovanul ma sviežim morským vzduchom a ja som podľahol jeho čaru a nechal som sa unášať vlnami tohto príbehu. Samotná dejová linka mi spočiatku neprišla - hoci som si čítanie knihy nesmierne užíval - nejaká výnimočná a unikátna, jej sila sa skôr ukrýva v tom, že je to ľudský príbeh, príbeh o ľuďoch, ich životoch, vzťahoch a osudoch. To, čo ju robí vskutku výnimočnou je spôsob, akým je napísaná, akým je podaná. Rozprávač mi bol nesmierne sympatický - bol jednoduchý, typický pre svoj vek, a jeho pohľad na svet i na jeho kamaráta Luca bol prekrásny. Emócie, ktoré cítil a opisoval, boli skutočné a realistické a hoci všetky jeho myšlienkové pochody mali melancholický podtón, sem-tam sa preukázala tá detskosť a hravosť, ktorú ja mám v knihách veľmi rád. S Lucom sa príjemne dopĺňali - na jednej strane bol Luc tichý, menej zhovorčivý, väčšmi tajnostkársky, no autor dokonale vystihol fakt, že to, čo ľudí spája, sú emócie a pocity, ktoré dokážu na tom druhom pochopiť. Nedá sa povedať, v čom si rozprávač s Lucom boli odlišní a v čom podobní, pretože boli oboje. Obrovský triumf tejto knihy je, ako som spomínal, spisovateľ. Nedokážem slovami vyjadriť, ako tento autor umne a priam prekrásne spriadal slová do viet a vety do jednotlivých kapitol. Ak čítate blog dlhšie, viete, akú veľkú mám slabosť na knihy, ktoré sú poeticky a lyricky napísané, a nič nie je dokonalejšie, keď sa spojí krásny príbeh s ešte krajším písaním - čo je práve prípad Chlapca, ktorý patril moru. Čítať tento román bol hotový zážitok - autor uhrančivý príbeh podáva tak, že to pripomína more. Pri čítaní prvého odseku cítite škrekot čajok a svieži vánok, onedlho vstúpite do vody a ostanete sa vznášať na hladine. No a po zvyšok príbehu vás autor svojim lyrickým a vyšperkovaným jazykom iba ťahá väčšmi ku dnu. Možno sa vám zdá, že preháňam, no naozaj je táto kniha taká nádherná. Už v kdesi v polovici som si bol stopercentne istý, že sa pridá na môj zoznam úplne najobľúbenejších kníh a pravdupovediac, ak by som sa necítil kvôli tomu divne a trápne, pokojne by som si knihu prečítal znovu, hneď v tejto chvíli, hoci som ju dočítal iba nedávno. Aj cez to, že je knižka útla a číta sa naozaj rýchlo a jednoducho, ponúka príbeh s obrovskou škálou emócií a má sa čím pýšiť. Myslím si, že tie ocenenia, chvály a recenzie si právom zaslúži. Nejestvuje jediného detailu, ktorý by som vytkol, tobôž nie niečo, čo by sa mi vyslovene nepáčilo. Nuž, určite vám už je jasné, že táto knižôčka ma doslova očarila. Vôbec som nepredpokladal, že si tak uchopí moju pozornosť a pravdupovediac, absolútne som neočakával, že si ju zamilujem tak veľmi. Ak ste Chlapca, ktorý patril moru, nečítali, ihneď to napravte. Nebudete ľutovať (a poďakujete mi).

V súčasnosti sú médiá bohaté na ekologické varovania znázorňujúce krutý osud podmorských tvorov. Výkričníky vyskakujú okolo spôsobu existencie, prístupu k prírode. Stav aktuálnych vecí sa už nejaví ako vedecké blúznenie, ale stáva sa hmatateľnou hrozbou v našom spoločnom prostredí. Čoraz sympatickejšie sú kroky zabraňujúce tejto katastrofe. Najviac ju cítia tí, pre ktorých more nie je zónou odpočinku, ale plnohodnotným domovom. Voda ako domov Geografická poloha mora v príbehu Chlapec, ktorý patril moru, nie je v dovolenkovej destinácii. Nachádzame sa v Kanade, kde tvorí kulisa mora domov pre dospievajúcich mladých mužov. Jeden z nich sa po rodinnej tragédii ocitá vo Villenevue u starostlivých a statočných starých rodičov. Musia sa vnútorne izolovať od svojich pribúdajúcich rokov a vytvoriť pre rozprávača príbehu bezpečné miesto pre život. To sa darí najmä vďaka priateľstvu s twainovskou figúrkou Lucom Bezeauom. Ten sa vyrovnáva so súkromnými krivdami bohatou fantáziou. Pretavuje ju do skíc, ktoré nesprevádzajú len jeho vzácne výmysly, ale aj spomienky na dôležité chvíle. Ich častým svedkom je práve rozprávač príbehu. Nemá za sebou nikoho mocného, jeho mama je po fatálnej dopravnej nehode paralyzovaná a fyzicky sa javí ako do spánku zakliata šípková Ruženka. Stále je však tu. Držaná pri živote prístrojmi, bez žiadnych nádejných signálov. Je svedkom rodiny, ktorá by sa po smrti starých rodičov rozplynula v nekonečnosti mora. Tí nechcú vychovať tuláka, hoci prirodzený záujem o divoké okolie tieto inštinkty u rozprávača prebúdza. Pohľad na prítomnosť v akejkoľvek forme je silnou autorskou stránkou Denisa Thériaulta. Nie je sociálny kritik, ale skromný sprievodca. Skôr nechá priestor na zázrak, aký sa medzi mladými hrdinami bezproblémovo uchytí. Ťarcha skutočnosti zostáva až na čitateľovi - ten dostáva bohatý priestor na názor, cíti váhu situácií a želá hrdinom pokoj a poriadok, hoci naokolo je masívny val záhadných hĺbok a nepokojných vĺn. Kanada a Austrália? Austrálska spisovateľka Dymphna Cusack napísala na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia romám Obhorený strom. Príbeh zachytával aktuálne konflikty - vojnu vo Vietname, znovuobjavenie identity, stratu blízkych, ľahostajnosť voči sociálne slabším. V tomto románe obmývalo more kus zeme, kde sa naplavili globálne traumy. Plocha mora zahaľuje diaľku, kontinuitu medzi tu a tam, zakrýva kontexty problémov. Necháva miniatúry veľkého sveta bez dozoru a vyššieho poriadku ležať na Bohom zabudnutej pláži. Aj v románe Chlapec, ktorý patril moru je v pozadí prítomné more a pod vplyvom počasia vykazuje svoju ničivú moc, ale aj blažený pokoj. Denis Thériault tiež rozdeľuje dominantný konflikt medzi širšie spektrum postáv, ich fyzická zraniteľnosť a psychická labilnosť sú ideálne parametre pre plnší význam ich emocionálneho rozpoloženia. Svojimi osudmi na seba nestrhávajú pozornosť, pretože ich vzťahy sú v dynamike doby banálne, aj keď obsahujú existenciálnu hĺbku. Dovolenkové čítanie? Chlapec, ktorý patril moru vo výbornom preklade Kristíny Hečkovej spolu s nápaditou obálkou na prvý pohľad evokuje ideálneho kandidáta na dovolenkové čítanie. Nechcem vytvoriť subjektívnu esej o tom, čo je to dovolenkové čítanie, pretože v skutočnosti nevytvára žiadny žáner a voľba je individuálna. Čo odporučiť na leto? Neviem. Na čo máte chuť. Ak si idete oddýchnuť od svojich problémov a potrebujete sa smiať, dajte si v bare na pobreží drink a tešte sa z prítomnosti druhých. Ak idete na dovolenku počúvať more a upratať si v hlave, tak Chlapec, ktorý patril moru je naozaj vhodný kandidát. Kniha nerieši vaše problémy, ale ukazuje bohatý príbeh nádeje, ktorá nemusí byť nevyhnutne ideálna a správna. Thériault presviedča, že čierna sa dokáže stratiť v slanej modrej vode.

V nehostinnom kúte Kanady, kde vietor prečesáva husté hrivy lesov a vzdúva morské vlny, kde oblohou víria albatrosy a v tuhej zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniká veľké priateľstvo osamelých chlapcov, ktorých spája odvaha, viera v sny, v akúsi mágiu, či spoločný nie príliš pozitívny osud. Spoločne unikajú do magického podmorského sveta vo vlastnej fantázii, snívajú o mieste, kam skutočne patria. Miesto, ktoré zahojí ich žiaľ zo straty rodičov. Ale o akú stratu vlastne ide? Je všetko to, čomu verili, pravda? Alebo sa občas dejú zázraky? Postupne sa však pre jedného začne vytrácať hranica medzi svetom fantázie a reality a ten druhý stojí pred veľkou úlohou: zachovať vernosť kamarátovi na ceste, ktorá nevyhnutne speje do tragédie. Čoho všetkého je teda fantázia schopná? Doslova všetkého. Dokáže ublížiť, ale dokáže aj pomôcť prekonať bolestivé dni, či dodá nádej, až začneme veriť tomu, že zázraky sa naozaj dejú. A v tejto knihe ich nie je málo. Chlapec, ktorý patril moru je krásne poeticky napísaná kniha, ktorú nemôžete nemilovať. Získa si vás spojím jazykom, príbehom, ale zároveň aj osudom dvoch malých chlapcov, ktorí na svoj vek sú príliš vyspelí. Asi preto, že obidvaja si nesú vo svojom živote svoj trpký osud, ktorý ich musel zoceliť. Príbeh sa zdá byť jednoduchý, no autor krásne vykreslil prostredie bičované zúrivými vetrami, snehom. Do deja zakomponoval priateľstvo, lásku, rodinu, smrť, nádej, vieru, zázraky, odvahu, strach, istý sarkazmus voči Bohu, túžbu po zázemí a bezpečí, skrátka všetko to, čo je súčasťou života a nikoho to neminie. Títo dvaja chlapci nie sú obyčajné deti. Keď jeden upúšťa uzdu fantázie, druhý sa ho snaží krotiť. Keď jeden sa rúti do maléru, druhý je na tejto ceste spolu s ním. Kniha je teda viac ako len o priateľstve medzi dvoma malými chlapcami. Je o živote. O smutných chvíľach, o viere v zázraky, o úcte, o kráse, o harmónii. Autor necháva dej pomaly plynúť, všetko sa nám zdá až príliš reálne. Sny sa stávajú súčasťou reality a to vedie k veľkej tragédii. Pre mňa silné dielo, o ktorom bude čitateľ ešte dlho premýšľať. V jeho vedomí ostane akýsi záblesk z prečítania, príbeh bude mať stále pred očami a vždy mu vyčarí úsmev či smútok na tvári.

V nehostinnom kúte Kanady, na severnom výbežku zálivu svätého Vavrinca, kde vietor prečesáva husté hrivy lesov a vzdúva morské vlny, kde oblohou víria albatrosy a v tuhej zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniklo veľké priateľstvo dvoch osamelých chlapcov. Spoločne unikali do magického podmorského sveta vo vlastnej fantázii, snívajúc o mieste, kam skutočne patria, ktoré zahojí ich žiaľ zo straty rodičov. Postupne sa však pre jedného z nich hranica medzi fantáziou a realitou začala nebezpečne vytrácať a jeho priateľa vystavila ťažkej skúške: zachovať kamarátovi vernosť na ceste, ktorá nevyhnutne speje do tragédie. Nestáva sa často, aby som si zvolil knihu s podobnou tematikou. Neviem, či som urobil výnimku preto, že sa mi zachcelo zmeny, alebo preto, že ma zaujala už samotná originálna obálka a povesť, s ktorou prišla na slovenský knižný trh. Zrejme z každého trochu. V danom momente ostala nezodpovedaná tá najdôležitejšia otázka – bol môj výber krokom tým správnym smerom? Nebudem vás dlho napínať – áno, bol, tým najlepším. Príbeh neobyčajného priateľstva dvoch chlapcov, ktorým chýba v živote blízkosť matky. Kým prvý z nich je polosirotou za tragických okolností, pričom jeho matka je svojím spôsobom vyradená z normálneho života, ten druhý tú svoju ani nepoznal a o otcovi škoda reči. No o čom by bola škoda nehovoriť je fakt, že Denis Thériault stvoril neobyčajný príbeh, ktorého záplatka a, predovšetkým, spôsob, akým je vyrozprávaný, vytvorilo jedinečné, nezabudnuteľné čítanie a ktorého záver ma prinútil premýšľať ešte dlhý čas po zatvorení knihy. Ďalšou, pomerne otvorenou otázkou, zostáva, či Chlapec, ktorý patril moru je viac príbehom o neobyčajnom priateľstve, o sile lásky alebo o súdržnosti rodiny. Na tomto mieste by si mal asi každý čitateľ odpovedať sám. Nečudoval by som sa, ak by ste si odpovedali rovnako ako ja v úvode. Zaujímavou skúsenosťou pre mňa bolo, že kniha, hoci môžem s čistým svedomím skonštatovať, bola jedinečná, pravidelne som nadobúdal pocit, že ide o zmes iných kníh. To, samozrejme, nemyslím v žiadnom prípade ako výčitku. Naopak, ak sa autor inšpiroval odinakiaľ, urobil to parádne. Asi ako Tarantino pri Divokom Djangovi. Skvelo, jedinečne, originálne, majstrovsky, pútavo. Chlapec, ktorý patril moru, je malou knihou s obrovským posolstvom, vhodnou na opakované čítanie. Vrelo odporúčam.

Ach, táto kniha. Po jej dočítaní, som zostala otrasená a ešte stále sa mi ťažko hľadajú slová. Čakala som do nej niečo trošku iné a možno práve preto ma táto kniha tak dostala. Príbeh je o chlapcovi, ktorý sa musí vysporiadať s tragédiou, ktorá sa udiala v jeho rodine a ktorá ho obrala o svojich najbližších. Pretĺka sa životom, bojuje s nočnými morami, snaží sa nestrácať nádej... no nie je to jednoduché. Z letargie ho vytrhne zoznámenie sa s Lucom, miestnym čudákom, ktorý nemá nijakých priateľov a nikto o ňom nič nevie. Osud však týchto dvoch chlapcov spojí a obom to radikálnym spôsobom zmení život. Tento príbeh je sám o sebe celkom jednoduchý, no je podaný takým nádherným spôsobom, že je takmer nemožné, že by vás neohúril. Autor píše jednoducho nádherne. Je to taká poézia v próze, plná nádherných opisov prírody, atmosféry, no aj myšlienok alebo pocitov. Autor dokonale zachytil atmosféru miesta ďaleko od veľkomiest, kde ráno škriekajú čajky, buráca príliv a vzduch je ostrý a voňajúci po snehu. Počas celého čítania akoby počujete burácať more, vŕzgať lode a praskať ľad pod nohami. Autor pracoval s asociáciami a prirovnaniami, ktoré zaujímavo a pútavo dotvárali atmosféru. Občas sa dostal až na hranicu filozofovania a niektoré myšlienky som si musela prečítať viackrát, aby som rozlúštila, čo vlastne znamenajú. Zaujímavé bolo aj to, že hoci je rozprávanie zachytené v prvej osobe, neznie to ako rozprávanie malého chlapca, ale niekoho oveľa vyspelejšieho. Preto som rozmýšľala ad tým, či nejde o spomienky už dospelého muža, ale táto teória sa mi ani nepotvrdila, ani nevyvrátila, takže je asi na čitateľovi, ako si to vyloží. Čo sa týka priateľstva medzi týmito dvoma chlapcami, bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa ich vzťah vyvíja. Luc bol od začiatku veľmi zvláštny a rozprávač k nemu preto zozačiatku pristupuje trochu ostražito. Opisuje najmä jeho vzhľad a vonkajší prejav, často nepochopiteľný a komický. Postupom času je však jasné, že sa chlapci čoraz viac zbližujú a nalaďujú sa na rovnakú vlnu. Luc sa trochu viac otvára a odhaľuje niečo zo svojho bohatého a hlbokého vnútra. Svojho nového kamaráta už fascinuje nie len svojím chovaním, ale aj svojimi myšlienkami a nápadmi. Luca stále pozoruje a odhaduje, no už dokáže preniknúť aj pod povrch a začína chápať jeho pohnútky a konanie. Akoby ho v niektorých veciach poznal lepšie než seba. Po nejakom čase som už začínala mať pocit, že sú ako jedna osoba, dve strany tej istej mince. Luc sa mi ako postava veľmi páčil, pretože som nikdy nevedela, čo od neho čakať. Jeho fantázia sa zdala byť nekonečná a bezodná. Dokázal byť neskutočne vášnivý vo veciach, ktoré ho napĺňali a síce sa zo začiatku zdal byť skôr rezervovaný a uzavretý, preukázal sa ako veľmi lojálny človek. Svojho nového kamaráta dokázal priviesť na iné myšlienky, naučil ho vnímať veci srdcom, no ťažko povedať, kto koho viac ovplyvnil. Obaja našli v tom druhom spriaznenú dušu a veľa sa toho jeden od druhého naučili. Zozačiatku som mala trošku problém začítať sa, pretože som bola trochu roztržitá a tejto knihe treba venovať svoju plnú pozornosť. Keď som sa však začítala, príbeh ma úplne pohltil a knihu som odkladala len vtedy, keď som sa potrebovala nad niektorými myšlienkami hlbšie zamyslieť alebo niektoré scény predýchať. Občas sa mi tlačili slzy do očí, pretože tento príbeh je naozaj melancholický a smutný, no zároveň fascinujúci a nádherný. Pokiaľ máte chuť na dielo, ktoré v sebe ukrýva niečo viac, než len to, čo je na prvý pohľad jasné a pokiaľ ste ochotní trochu načrieť do vlastnej fantázie, Chlapec, ktorý patril moru je ta správna voľba.

Príbeh o priateľstve. Príbeh o láske. Príbeh o hľadaní svojej chýbajúcej časti. Príbeh o hľadaní samého seba. Príbeh, ktorý Vás prinúti premýšľať - nad darom života v kruhu blízkych, ktorí Vás majú radi; darom zdravia, i toho duševného; darom radosti zo života. Budete cítiť chlad rozbúrených vĺn, vôňu mora aj počuť čajky. ?? To všetko Vám dá príbeh, v ktorom hranica medzi fantáziou a realitou je niekedy taká tenká, že skoro až neexistuje. Mňa napriek pomalšiemu tempu pohltil natoľko, že som knihu nevedela odložiť. ?? Páčil sa mi autorov poetický štýl písania aj fakt, že ma donútil zamilovať si postavu, o ktorej vlastne ani neviem, ako sa volá. A veľké a významné plus za mňa dostáva grafická stránka knihy, ktorá je naozaj nádherná!!

Chlapec, ktorý patril moru. Priateľstvo dvoch chlapcov. Jeden prišiel o otca a matka leží v kóme po nehode na snežnom skútri. A tak sa presťahuje k starým rodičom na Ferland. • • Ferland, to je more... Ferland je križovatka živlov, prírodný lievik, miesto, kde sa stretávajú vietor, les a vlny... Ferland je rozkvitnutý kus Škandinávie,... Ferland je hviezdna obloha,... • • Ten druhý je samotár, divný chlapec, ktorý o svojej mŕtvej mame rozpráva prítomným časom. V škole ho šikanujú. A práve pomoc jeden druhému ich spojí. • • Luc sa správa, akoby nič okrem neho neexistovalo, akoby bol jediný naozajstný obyvateľ svojho virtuálneho vesmíru. Cez prestávku si udržuje odstup od ostatných a špičkou nohy kreslí do štrku ornamenty, akési mystické kruhy. Podľa mňa je duševne narušený alebo to veľmi dobre predstiera. Volá sa to mizantropia. Neviem, či ju zdedil, nadobudol v útlom detstve, alebo sa sám rozhodol vylúčiť zo spoločnosti mladých Ferlanďanov, no fakt je, že v celej škole neexistuje chlapec, ktorý by bol menej obľúbený. • • Malá knižka, veľký príbeh. Príbeh silného priateľstva medzi dvoma chlapcami. Krásne, melancholické, koniec láme srdce ??Je to taká rozprávka pre dospelých na dobrú noc. Neviem to porovnať s jeho predošlými knihami, pretože som ich nečítala. Ale túto odporúčam veľmi???? • • Viac než panenský zasnežené diaľavy ma lákali v mojich očiach vzrušujúcejšie stránky kníh, a kým sa rodičia zabávali na Sibíri, ja som si vychutnával hororový príbeh a napchával sa horúcimi buchtami v starkinej arkierovej obývačke. A presne to som robil aj v nešťastnú februárovú sobotu, keď sa mi zrútil svet. Dalo by sa povedať, že v istom zmysle mi čítanie zachránilo život.