Jubilejný stý román vydavateľstva Lindeni je svojím spôsobom veľmi subjektívne a ťažko interpretovateľné dielo, ktoré isto mnohých čitateľov zmätie a mnohých zase nadchne svojskou štylistikou či autorovým zmyslom pre humor. Prečo?
Autor stavia sujet na relatívne neopozeranom motíve, ktorý v istom zmysle ponúka napríklad i Ishigurov Súmrak dňa, teda postavu, ktorá skrz svoje subjektívne, a často...
Jubilejný stý román vydavateľstva Lindeni je svojím spôsobom veľmi subjektívne a ťažko interpretovateľné dielo, ktoré isto mnohých čitateľov zmätie a mnohých zase nadchne svojskou štylistikou či autorovým zmyslom pre humor. Prečo?
Autor stavia sujet na relatívne neopozeranom motíve, ktorý v istom zmysle ponúka napríklad i Ishigurov Súmrak dňa, teda postavu, ktorá skrz svoje subjektívne, a často skreslené vnímanie chápe societu či svoje existenciu v nej inak, podľa seba a zároveň, skrz postavu ženy prichádza do kontaktu s novým pocitom - citom lásky. Táto skutočnosť je pre román prakticky vždy plusom, pretože určitým spôsobom naznačuje, že prinesie i mnoho psychologizácie postavy či postáv a komplexne rozpracuje načrtnutý námet. To sa v istom zmysle deje i u Faldbakkena. Jeho rozprávač je utiahnutý a rezervovaný subjekt, ktorý vidí svet tak, ako sám chce, často súdi ľudí predtým, než by sám o nich niečo vedel, vydáva svoje rozsudky, hodnotí, má veľmi kritický postoj, i keď skoro vždy subjektívny a celé toto skrýva do občasnej irónie, ostrej satiry či príležitostného situačného humoru.
To samé o sebe vytvára veľmi slušný naratív, v ktorom sa v istom zmysle uplatňuje nespoľahlivý rozprávač, atmosféru budujú predovšetkým autorské monológy (keďže dialógov je celkovo určite pomenej) zamerané často i na psychologickú či filozofickú rovinu a reflexie, ale nielen to, i Faldbakkenova snaha o čo najautentickejšie zachytenie atmosféry reštaurácie, ktorá chtiac-nechtiac sa u autora stáva nielen miestom diania, ale samotnou živou postavou deja, zachytáva jej chod, prípravu pokrmov, či popisy hostí, ich výzoru, oblečenia atď., čo veľmi často komentuje, porovnáva či podobne. Popisy sú často veľmi expresívne, realistické, neidealizujúce, i s dôrazom na detail.
A v čom spočíva tá spomínaná kontroverzia? V autorskom zámere, či ak chceme, v pointe diela. Tá je totiž veľmi ťažkopádna, nepozornému čitateľovi sa jednoducho stratí a i tomu pozornému nemusí nutne dávať zmysel. Autor často skĺzava až k štýlu podobnému prúdu vedomia, bez jasného začiatku a konca, ktorý má skôr ako tvoriť dej evokovať pocity, i na úkor vaty a hlavne, strácania hlavnej témy či zápletky, čo podľa môjho názoru môže mať za dôsledok autorove primárne povolanie - výtvarník. Je citeľné, že Faldbakken chce akoby pracovať z oboma platformami či spôsobmi vyjadrovania, avšak to, ako sa vyjadruje napríklad emócia je diametrálne odlišné v autorskom postupe v literatúre a nemožno to aplikovať na výtvarmé umenie a naopak.
Práve to má často za následok zhusťovanie textu popismi, vatou, pseudofilozofiou. Rovnako treba upozorniť na to, že postavy majú skoro nulový charakterový vývin a aj napriek dobre vytvorenej atmosfére reštaurácie nie je možné určiť, v akej dobe sa príbeh nachádza, bez určitých náznakov by sa nedalo určiť, či autor hovorí o období 18. storočia či 20., i kvôli veľakrát divným, staromódne pôsobiacim dialógom.
Dielo Reštaurácia The Hills je relatívne iba konverzačná komorná sociálna próza, ktorá viac ako na dej sa sústreďuje na popis vnímania sveta, ktorá sa snaží šperkovať predovšetkým naráciu a opis, ktorá nedáva otvorený význam a ktorá sa chce zamerať hlavne na interakcie postavy časníka s hosťami, na cudzie i jeho vlastné psychické či pocitové problémy (pretvarovanie, neúprimnosť, a filozofické zamyslenia nad životom, konzumom, strachom, spoloč. postavením ci správaním celej society), a ktorej nemožno uprieť potenciál, snahu autora či jeho talent a vrodenú schopnosť byť vtipným, no padá na veľmi neprehľadnej kompozícii či dejovej chaotickosti.