V poslednom čase som čítala dosť veľa kníh od severských autorov. Nebolo to inak ani pri ostatnej. Knihu s dlhým názvom V každom okamihu sme ešte stále nažive napísal autor Tom Malmquist. Má nádhernú jednoduchú obálku plnú optimizmu. Tá je však v kontraste s obsahom knihy. Tom a Karin čakajú svoje prvé vytúžené dieťa. Budúca mamička sa však necíti dobre. Najskôr príznaky prisudzuje chrípke a neskôr sťažené dýchanie tehotenstvu. Keď sa jej stav začína zhoršovať, rozhodnú sa ísť do nemocnice. Diagnóza všetkých šokuje. Karin ma akútnu leukémiu a ich život začína naberať iný smer. Ich malé dievčatko sa podarí zachrániť včas. Žiaľ Karin svoj boj o život po niekoľkých dňoch prehráva. Pre Toma je to zdrvujúce a jeho život sa ocitá v troskách. Zo dňa na deň sa musí naučiť byť otcom na plný úväzok. Svoje trápenia opisuje práve v tomto románe. Hneď vám môžem napísať, že nejde o žiadny sladký román so šťastným koncom. Ide o veľmi (pre mňa) depresívny príbeh. Najhoršie na všetkom je, že je reálny. Že sa to stalo a že sa to deje ľuďom okolo nás. Mnohí z nás si niektoré veci v živote neuvedomia skôr, kým sa im nestane tragédia. Táto kniha presne ukazuje, aké ťažké je stratiť niekoho blízkeho a aké náročné je sa s tým vysporiadať. Obzvlášť, keď zostanete len vy a maličké dieťa. Dieťa ktoré ste mali vychovávať spolu. Hneď po prvej kapitole som si povedala, že kniha je neskutočne reálna. Pocity, aké prežíva niekto, kto privezie svojho blízkeho do nemocnice a v tej chvíli mu nemá ako pomôcť. Tá bezradnosť, stres a tlak vás dostanú. Tom celý pobyt v nemocnici a neskôr aj doma opisuje veľmi detailne. Máte pocit, že ste tam s ním a máte potrebu ho objať a utešiť ho. Ako však utešiť muža, ktorý prišiel o svoju milovanú partnerku? Tom v románe píše aj o časoch, keď sa s Karin zoznámili. Oživuje spomienky na ich spoločné chvíle. Okrem toho čitateľovi približuje vzťahy s rodičmi. Aj vďaka tomu si uvedomíte, že nič nie je ideálne. Ani prílišná opatera o svoje dieťaťa. Potvrdíte si aj to, že alkohol v rodine vie narobiť poriadny neporiadok. To všetko ešte zaklincuje úradná byrokracia. Tú poznáme všetci, ale s akými nástrahami sa musel popasovať Tom, vám bude ľúto aj za neho. Pri čítaní som si musela chvíľu zvykať na úpravu textu. Všetko je v jednej „kope“. Opisy aj dialógy. Po pár stranách som si však na tento štýl postupne zvykla a čítanie už bolo jednoduchšie. Nenechajte sa odradiť. Kniha rozhodne stojí za prečítanie. Je tak reálna, že vám je z toho smutno. Hoci v príbehu je aj jedno svetielko, krásne zdravé dievčatko menom Lívia, viackrát budete mať slzy na krajíčku. Nie raz si poviete, že život je nespravodlivý. Na túto knihu musíte mať chuť. Keď sa však do nej pustíte, tak vás osud Toma bude zaujímať stále viac a viac. Až sa dostanete k dojímavému záveru.

V poslednom čase sa ku mne dostávali skôr knihy s vymyslenými príbehmi plnými fantázie a preto som na túto autobiografickú spoveď tak trochu nebola pripravená. Vedela som, že ide o silný a dojímavý príbeh, no nečakala som s akou silou a surovosťou na mňa zaútočí. Táto kniha je veľmi autentická a napísaná bez príkras. Vedela som, že autorovi môžem ako rozprávačovi veriť, pretože nevynechával ani nepríjemné alebo neestetické súčasti života, ktoré ľudia pri písaní príbehov väčšinou ignorujú a tvária sa, že neexistujú. Všetko písal bez príkras a reálne. Napriek tomu som však mala s prvou časťou knihy trochu problém. Rozprávanie bolo veľmi chaotické, no to som dokázala pochopiť. Tom zažíval obrovský stres, celý čas bol unavený a psycický vyčerpaný a fungoval na čistom adrenalíne. Mala som však problém s tým, že Tom mi ako rozprávač neprišiel veľmi sympatický a príjemný. Často na mňa pôsobil trochu drzo a jednoducho ako človek s ktorým by som sa nechcela veľmi stýkať. Neviem, čím to bolo, či jeho prejavom alebo niečím iným, no dosť som s knihou kvôli tomu bojovala. Navyše celá prvá časť knihy opisuje len obdobie, kedy Tom trávil čas len v nemocnici pri svojej žene a čerstvo narodenej dcérke. Rozprávanie je tak plné lekárskych termínov, rozhovorov so sestričkami a v podstate takmer žiadnej intimity. Tom zo svojho vnútra veľa neodhaľuje, žije len pre daný moment, ktorý ale dlhý čas nie je vôbec príjemný. Keďže sa zameriava len na seba, svoju ženu a dcéru v ich súšasnej situácií, nevedela som nič o ostatných postavách, ich životoch a minulosti, čiže sa mi s nimi ťažko súcitilo a v podstate mi na nich nezáležalo. Po niekoľkých desiatkach strán sa to ale začalo meniť. Tom sa zrazu začne v spomienkach vracať do minulosti k rôznym momentom svojho života. Rozpráva o tom, ako sa spoznal so svojou ženou Karin, ako sa dali dokopy, presťahovali sa a zažívali spolu pekné chvíle. Myslel však aj na ich hádky, žiarlivostné scény a nedorozumenia. Rovnako spomínal aj na svoje detstvo, ktoré nebolo najľahšie, na svojich rodičov a ich komplikované manželstvo, na svojich kamarátov a ľudí, ktorí jeho život nejako ovplyvnili. Tieto úseky jeho života boli pomiešané a nasledovali bez zjavného systému, takže celé rozprávanie bolo trochu chaotické a neusporiadané, no to mi už neprekážalo. V každej spomienke sa vyskytlo niečo, čo mi pomohlo určiť, v ktorom roku a období sa práve Tom v danej spomienke nachádza - či ide o obdobie, keď ešte Karin nebola tehotná alebo o čas, keď už pri ňom ležala v kolíske jeho dcéra Lívia, alebo dokonca o jeho tínedžerské roky. Tieto časti ma už bavili oveľa viac a ja som sa do príbehu úplne ponorila. Autor konečne používal viac opisov, vyjadroval svoje emócie a názory, nie ako v prvej časti, kde to bola vlastne len kopa dialógov v ktorých som sa strácala. „Ani so striedajúcimi ročnými obdobiami sa výhľad z okna vlaku nemení. Vonku je vždy atmosféra, z ktorej si pripadám prázdnejší, ale nie ľahší.? Príbeh obzvláštňuje aj prostredie. Tom pochádza zo Švédska a keďže som tam nikdy nebola a ani nečítala veľa kníh z tohto prostredia, všetko bolo pre mňa nové a zaujímavé. Páčili sa mi opisy mesta v ktorom s Karin žili, ale aj miesta v prírode, kde trávil detstvo alebo čas so svojou rodinou. Ako príbeh plynie a rozbieha sa, mení sa aj autorov štýl písania. Začiatok je chaotický a pomerne jednoduchý, akoby bez hĺbky a plný zamotaných dialógov. To sa ale pomaly mení, do rozprávania vkladá viac opisov a jemných detailov, ktoré robia všetko oveľa krajším a poetickejším. Keďže v knihe spomína, že píše aj básne, všíma si rôzne malé detaily a pripisuje k nim pocity a emócie, čo vytvára krásne slovné hračky a básnické obrazy. Vďaka tomu som si ho aj viac obľúbila, pretože trochu otvoril svoje vnútro a ako čitateľ som s ním mohla viac súcitiť. Posledných pár strán bolo z celej knihy rozhodne najlepších, úplne ma strhli a dostali. Spravila som tú chybu, že som si autora vyhľadala na Googli a vtedy ma všetko tak zasiahlo a došlo mi, že je to reálne a aké strašne ťažké a depresívne to preňho muselo byť. V každom okamihu sme ešte stále nažive je naozaj silný príbeh o tom, aký nevyspitateľný je život, ako nás formujú ľudia, ktorí sú nám blízky a o poznaní, že láska bolí. No je aj plný obyčajných životných radostí, pekných spomienok a momentov v živote jedného človeka. Ak máte chuť na niečo reálne a skutočné, ak chcete vidieť život taký, aký je v skutočnosti, so všetkými jeho ťažkými no aj radostnými stránkami, táto kniha je niečo presne pre vás.

V poslednom čase sa ku mne dostávali skôr knihy s vymyslenými príbehmi plnými fantázie a preto som na túto autobiografickú spoveď tak trochu nebola pripravená. Vedela som, že ide o silný a dojímavý príbeh, no nečakala som s akou silou a surovosťou na mňa zaútočí. Táto kniha je veľmi autentická a napísaná bez príkras. Vedela som, že autorovi môžem ako rozprávačovi veriť, pretože nevynechával ani nepríjemné alebo neestetické súčasti života, ktoré ľudia pri písaní príbehov väčšinou ignorujú a tvária sa, že neexistujú. Všetko písal bez príkras a reálne. Napriek tomu som však mala s prvou časťou knihy trochu problém. Rozprávanie bolo veľmi chaotické, no to som dokázala pochopiť. Tom zažíval obrovský stres, celý čas bol unavený a psychický vyčerpaný a fungoval na čistom adrenalíne. Mala som však problém s tým, že Tom mi ako rozprávač neprišiel veľmi sympatický a príjemný. Často na mňa pôsobil trochu drzo a jednoducho ako človek s ktorým by som sa nechcela veľmi stýkať. Neviem, čím to bolo, či jeho prejavom alebo niečím iným, no dosť som s knihou kvôli tomu bojovala. Navyše celá prvá časť knihy opisuje len obdobie, kedy Tom trávil čas len v nemocnici pri svojej žene a čerstvo narodenej dcérke. Rozprávanie je tak plné lekárskych termínov, rozhovorov so sestričkami a v podstate takmer žiadnej intimity. Tom zo svojho vnútra veľa neodhaľuje, žije len pre daný moment, ktorý ale dlhý čas nie je vôbec príjemný. Keďže sa zameriava len na seba, svoju ženu a dcéru v ich súčasnej situácií, nevedela som nič o ostatných postavách, ich životoch a minulosti, čiže sa mi s nimi ťažko súcitilo a v podstate mi na nich nezáležalo. Po niekoľkých desiatkach strán sa to ale začalo meniť. Tom sa zrazu začne v spomienkach vracať do minulosti k rôznym momentom svojho života. Rozpráva o tom, ako sa spoznal so svojou ženou Karin, ako sa dali dokopy, presťahovali sa a zažívali spolu pekné chvíle. Myslel však aj na ich hádky, žiarlivostné scény a nedorozumenia. Rovnako spomínal aj na svoje detstvo, ktoré nebolo najľahšie, na svojich rodičov a ich komplikované manželstvo, na svojich kamarátov a ľudí, ktorí jeho život nejako ovplyvnili. Tieto úseky jeho života boli pomiešané a nasledovali bez zjavného systému, takže celé rozprávanie bolo trochu chaotické a neusporiadané, no to mi už neprekážalo. V každej spomienke sa vyskytlo niečo, čo mi pomohlo určiť, v ktorom roku a období sa práve Tom v danej spomienke nachádza - či ide o obdobie, keď ešte Karin nebola tehotná alebo o čas, keď už pri ňom ležala v kolíske jeho dcéra Lívia, alebo dokonca o jeho tínedžerské roky. Tieto časti ma už bavili oveľa viac a ja som sa do príbehu úplne ponorila. Autor konečne používal viac opisov, vyjadroval svoje emócie a názory, nie ako v prvej časti, kde to bola vlastne len kopa dialógov v ktorých som sa strácala. Príbeh obzvláštňuje aj prostredie. Tom pochádza zo Švédska a keďže som tam nikdy nebola a ani nečítala veľa kníh z tohto prostredia, všetko bolo pre mňa nové a zaujímavé. Páčili sa mi opisy mesta v ktorom s Karin žili, ale aj miesta v prírode, kde trávil detstvo alebo čas so svojou rodinou. Ako príbeh plynie a rozbieha sa, mení sa aj autorov štýl písania. Začiatok je chaotický a pomerne jednoduchý, akoby bez hĺbky a plný zamotaných dialógov. To sa ale pomaly mení, do rozprávania vkladá viac opisov a jemných detailov, ktoré robia všetko oveľa krajším a poetickejším. Keďže v knihe spomína, že píše aj básne, všíma si rôzne malé detaily a pripisuje k nim pocity a emócie, čo vytvára krásne slovné hračky a básnické obrazy. Vďaka tomu som si ho aj viac obľúbila, pretože trochu otvoril svoje vnútro a ako čitateľ som s ním mohla viac súcitiť. Posledných pár strán bolo z celej knihy rozhodne najlepších, úplne ma strhli a dostali. Spravila som tú chybu, že som si autora vyhľadala na Googli a vtedy ma všetko tak zasiahlo a došlo mi, že je to reálne a aké strašne ťažké a depresívne to preňho muselo byť. V každom okamihu sme ešte stále nažive je naozaj silný príbeh o tom, aký nevyspitateľný je život, ako nás formujú ľudia, ktorí sú nám blízky a o poznaní, že láska bolí. No je aj plný obyčajných životných radostí, pekných spomienok a momentov v živote jedného človeka. Ak máte chuť na niečo reálne a skutočné, ak chcete vidieť život taký, aký je v skutočnosti, so všetkými jeho ťažkými no aj radostnými stránkami, táto kniha je niečo presne pre vás.

Ďalšiu severskú autobiografickú spoveď, v podaní Toma Malmquista, môžete v kníhkupectvách vidieť s jemnou obálkou. Bez prečítania anotácie by človek netipoval, že ide o surovú a bolestnú spoveď. V každom okamihu sme ešte stále nažive sa skladá z rôznych období z autorovho života. Zameriava sa na bolestné, žiarlivé, ale aj úsmevné udalosti zo svojho života, hoci všetky sú sprevádzané bolesťou. Autor píše zo začiatku vecne, neosobne, nachádza sa tu plno lekárskych termínov, rozhovory medzi postavami sú miestami bez hlbšieho významu. Aj napriek tomu odstupom času si uvedomujem, aký Tom musel byť stratený a osamelý. Prišiel o ženu, ktorú miloval a ostal na novorodenú dcéru takmer sám. Nezostávalo mu nič iné ako vyrovnať sa so stratou snúbenice a prevziať zodpovednosť za malé dievčatko. Aj tam však nastávajú komplikácie. Sme svedkami nielen Tomovej súčasnosti, ale aj minulosti. Vracia sa späť a spomína na udalosti, ktoré prežil, či už s Karin alebo počas detstva. Spomienky na svoje detstvo, na Karin alebo na jeho rodičov, ktorí si prešli nemalými problémami nie sú vždy milé a úsmevné. Vracia sa späť do čias, keď ich bezpečnosť visela na vlásku. Keď jeho mama musela spraviť dôležité životné rozhodnutie, ktoré bolo vyvolané alkoholizmom u jeho otca. Alkohol dokáže spôsobiť nemalé problémy v rodine. A ani tá Tomova sa tomu nevyhla. Spomienky na Karin sa nesú v podobnom duchu, nie sú vždy najšťastnejšie. Vracia sa k hádkam a žiarlivostným scénam. A práve vtedy sa neosobnosť a strohosť postupne vytrácajú. Autor sa zameriava na maličkosti, ktoré sú hlavne spojené s Karin. A práve v takýchto chvíľach znova odhaľuje svoje emócie, síce jednoduchým spôsobom, ale aj napriek tomu to človeka dokáže dojať. Opisuje maličkosti, ktoré mu nielen chýbajú, ale ktoré už ani nezažije. Spomienky na Karinine zvyky v ňom vyvolávajú reakcie, na ktoré sme čakali už od začiatku knihy. Jedna z vecí, ktorá vám môže zo začiatku prekážať je práve tá neosobnosť. Niekedy to vyzerá, že Tom iba opisuje príbeh niekoho iného a on sám je len sprostredkovateľ. Ďalšia vec, ktorá vám môže prekážať sú skoky v čase, ktoré nie sú uvedené ako napríklad Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať. Niekedy sa v deji môžete stratiť, keďže čas nie je presne uvedený, aj keď ste si vedomí, že je to minulosť. Je to zo začiatku trochu mätúce. O to viac je to bolestivé, keď si človek uvedomí, že sa to naozaj stalo. Podobné situácie zažívajú ľudia aj v iných kútoch sveta, ale o svoju bolesť sa delia málokedy. Nie je to jednoduchá kniha, ktorú by ste bez problémov prečítali. Zanechá to vo vás rôzne pocity, myšlienky a utvrdí vás v tom, že na maličkostiach záleží a treba si ich vážiť. Autor si prešiel situáciami, ktoré niektorí nikdy nezažijú. A aj napriek tomu s láskou vychováva svoju dcéru. Je to surové, reálne a o to viac bolestivé.

Román založený na reálnych motívoch zo života bývalého švédskeho hokejistu a súčasného autora prináša prekvapivo komplexné psychologické spracovanie nielen tematiky straty istoty a blízkosti druhého človeka, ale i vyrovnávanie so svojím ťažkým detstvom či strachom. Autor na celej ploche románu pokrýva relatívne krátky časový úsek (ak nerátame časté retrospektívy), v ktorom však dokáže veľmi uveriteľne načrtnúť svoj život a všetky situácie, ktoré v ňom prežil. Narátor diela je veľmi strohý, neprejavuje sa príliš sentimentálne, často rozprávanie hraničí až s iba systematickým a nezaujatým popisovaním/konštatovaním, rozprávač je chladný, neprejavuje mnoho pocitov ani v intraspekciách, čo však zase dáva možnosť dobre oddeliť naráciu vyslovene existenciálneho momentu, v ktorom postava už nevie racionálne uvažovať a podlieha napríklad smútku a toho, v ktorom sa ovládať dokáže, pre rôzne dôvody. Malmquist sa snaží o oslavovanie krásy obyčajnosti, prostoty partnerského života, jeho slastí i starostí, hľadanie podstatnosti v maličkostiach - v rozhovorov s osobami, ktoré milujeme, v porozumení si navzájom, vo vášni, chápaní sa a podoporovaní v problémových ťažkých situáciách, pri prekážkach a skúškach, vo vzájomnej blízkosti, odpustení a posilňovaní vzťahu medzi partnermi, chce reflektovať, že práve tieto, na prvý pohľad jednoduché interakcie či pocity voči druhému budujú pevný vzťah a dokážu viac, ako honososť, prepych, príval darčekov a podobne, tak, ako tematizoval napríklad i Segal vo svojom diele Love story. autor Tom Malmquist Okrem partnerstva sa však autor zameriava i na tematizáciu iných pálčivých problémov, s ktorými hlavná postava prichádza/la do kontaktu - vysporiadanie sa s postojom k svojmu otcovi - alkoholikovi, snaha prekonať neistotu, strach, bolesť z nedosiahnutého a pod., a nakoniec i nájdenie šťastia a nového zmysla života v svojom dieťati a v potrebe venovať mu lásku, pozornosť. V prvej tretine diela výborne pracuje s popísaním strachu o blízku osobu, no zároveň s nádejou na jej záchranu - zaujímavé je, že autor nespadá do skupiny - väčšiny, ktorá lekárov zobrazuje ako nezodpovedných a chladných - zobrazuje veľkú časť lekárov i personálu ako reálne ľudské bytosti, ktoré môžu i nemusia mať svoj deň, no pre záchranu života sa snaži urobiť maximum, ak to, samozrejme, je možné. Zobrazuje taktiež, že pre ľudí z odboru je smrť takpovediac každodenným spoločníkom, s ktorým sa stretávajú a preto už pri zmienke o smrti nereagujú prehnane sentimentálne, pretože si na túto časť svojej práce už nedobrovoľne zvykli. Určitý problém možno vidieť v chaotickom striedaní a nulovom grafickom vyznačení retrospektívy a narácie v prítomnom čase, ktorá sa nielen že na prvý pohľad ťažko odlišuje, no je i vkladaná veľmi chaoticky, občas sa úseky striedajú pravidelne, občas prevahuje jedna zložka, čo pôsobí neskutočne nekonzistentne. Čo pôsobí pre čitateľa rovnako mätúco je grafické spracovanie textu - text nie je klasicky členený, dialógy sa neoddeľujú, ale zapisujú v jednom riadku, občas ani nie je možné bez dlhšiho uvažovania určiť, ktorá postava práve hovorí, čím sa vytvárajú isté neprehľadné, nesegmentované bloky textu. Dielo V každom okamihu sme ešte stále nažive slúži okrem autorovej potreby pokánia a vypovedania svojho príbehu verejnosti a možného ,,vnútorného očistenia" i ako sonda do života obyčajného človeka potýkajúceho sa s ťažkým osudom (smrť partnerky, sám vdovec s dieťaťom), ktorý však nerezignuje, nachádza v sebe netušiacu psychickú a fyzickú silu a snaží sa prežiť a nájsť nový zmysel života či nové ciele.

Ocitnúť sa na hranici medzi životom a smrťou by si neprial nikto. Behať podzemnými chodbami nemocnice medzi jednotkou intenzívnej starostlivosti a novorodeneckým oddelením si vyžaduje viac ako len vnútornú silu. Tom je bývalý hokejista, ktorý spolu so svojou partnerkou Karin čakajú ich prvé bábätko. Nie všetko však ide podľa predstáv a zrazu sa ocitajú v nemocnici, kde Karin povedia, že je vážne chorá. Skôr ako ju uvedú do umeleckého spánku, Tom jej sľúbi, že pre ňu priebeh udalostí zaznamená. Tom sa teda retrospektívne vracia nielen k ich zoznámeniu, ale zároveň rozoberá jej vzťah s rodičmi, neschopnosť sa od nich oddeliť, rozoberá jej zdravie, spoločný život počas tehotenstva i pred ním, píše o oslavách, o otcovom alkoholizme, o kľúčových situáciach v jeho živote, o matkinom ťažkom rozhodovaní, či manžela opustiť, no zároveň nám dáva náhľad aj do situácií po diagnostikovaní Karininej choroby. Musím súhlasiť, že kniha je surová autobiografická spoveď, ako sa uvádza už na jej obálke. Tom opisuje svoj život bez emócií, svoje pády, svoje detstvo, najťažšie rozhodnutia, boj o to, aby našiel akú-takú cestu dostať sa zo všetkého. Až neskôr prichádza všetko to, čo čitateľ očakáva. Emócie, ktoré prichádzajú s postupným "dospievaním" dieťaťa, jeho prvé krôčky, držanie za ruku, spánok, úsmevy, objatia, bozky. Tom čitateľovi postupom času pripadá bližší, viac otvorenejší, viac sentimentálny. V prvej polovici je Tom nezaujatý, vyjadruje len fakty, bez štipky sentimentu. Všetko podáva čitateľovi akosi "chladne". V druhej polovici už vidíme zárodky emócii, ktoré Tomom lomcujú. V knihe opisuje nielen svoje najťažšie chvíle života, ale zároveň ukazuje aj vnútornú silu bojovať. Proti nepriazni osudu. Proti nariadeniam štátu. Proti rodine. Proti bolesti. V každom okamihu sme stále nažive je kniha, ktorá si vás získa svojou jednoduchosťou, silným príbehom, zaujímavým spracovaním. Zároveň núti čitateľa byť aktívnym, pretože Tomove spomienky (zaznamenávanie udalostí) sú veľmi chaotické, pretože ich strieda, každou stranou neviete, čo čakať. Či spomienku na detstvo, či život s Karin. Aj keď je kniha klbko chaosu, ktoré ovládlo nielen Tomov život, ale aj písanie, tak sa dokážete v tomto chaose zorientovať a nájsť krásu, ktorá sa skrýva v týchto slovách. I keď Tomov život nie je sprevádzaný príliš radostnými situáciami, všetko dokáže zvládnuť. Spolu s Karin. V myšlienkach, činoch, fotkách, spomienkach...