Kniha sľubuje kvalitné čítanie Kto počul na knihu prvé referencie alebo videl trailer vie, že sľubuje veľký zážitok. Teraz je na mieste otázka, či Parstelvan dokáže naplniť očakávania, ktoré má čitateľ. Hned na začiatku sa stretávame s Branarom. Pri požiari príde o otca, ktorý bol strážcom Darnovskej pečate. Keďže Branar je hlavný podozrivý, z kráľovstva je vyhnaný. Vrátiť sa môže len vtedy, pokiaľ očistí svoje meno. Branar putuje krajinou. Jeho úlohou je nájsť stratenú pečať, ktorá dokáže, že je nevinný. Kroky ho zavedú až do Podhoria, kde sa stretne s Darnáliou. Myslím si, že sa zamilujú do seba na prvý pohľad. Ich vzťah naberá na intenzite a neuveriteľnou rýchlosťou sa posúva do hlbších rozmerov. To mi trochu prekážalo. Ich vzťah je krásny, nie veľmi silný, ale úprimný. Ak im chcela dať autorka väčší priestor, pokojne tak mohla urobiť. Kniha by zniesla pár strán navyše. Takto mi to prišlo, že Branar bol v Podhorí veľmi dlho a pritom to taká dlhá doba zase nebola. Nemám rada, ak je začínajúci vzťah neprirodzene uponáhľaný. Darnália však netuší, prečo prišiel do Pohoria a čo sa stalo s jeho otcom. Keď sa jej zverí, zamilovaná kráska sa podľa môjho názoru zachová prehnane. Situácia privedie Branara až k vílam, kde sa zamiluje do jednej z nich, aj napriek tomu, že srdce bolo sľúbené inej. Tu začína mať príbeh opäť trochu akcie, pretože Darnália sa rozhodne získať mapu, aby pomohla svojmu milému a dokázala, že jej city k nemu sú úprimné. Do Podnobrežia ju sprevádza Tofan, ktorý tak trochu môže za túto komplikáciu. Nič nie je také jednoduché, ako sa zdá a Darnália je podrobená skúške, počas ktorej sa z nej formuje iný človek. Aj ona sa zamiluje, hoci srdce sľúbila inému. Preto tvrdím, že ich láska nie je až taká silná. Povedala som si, že keď sa jeden môže zamilovať, tak nech sa zapozerá aj druhý a môže to zostať takto. Príbeh by to iba obohatilo. Všetko sa vyvinie nakoniec úplne inak. Neviem, či to bol autorkin zámer, ale uvedomila som si fakt, že ľudské city, nech sa akokoľvek snažíme, sú veľmi nestále. Vplyvom vonkajších či vnútorných vnemov sa menia a vtedy je potrebné uvedomiť si, čo je dôležitejšie. Či tá krásna chémia alebo úprimnosť, kompromis, porozumenie a rešpekt. Hoci sa Silvia Zeumerová snažila dodať príbehu akciu, myslím si, že je tam až priveľa jemného ženského citu. Záverečný boj bol veľmi rýchly, bez napätia a takmer dokonalý. Zaradil Parstelvan do mojej osobnej kategórie – rozprávka pre dospelých. Autorkin svet mi prišiel fascinujúci. Kniha je plná hlbokých myšlienok o láske, šťastí a živote, čím sa pre mňa stáva výnimočnou a nezabudnuteľnou. Niekedy som mala pocit, akoby vysvetlenie samotných myšlienok bolo nad priebehom samotného deja. O postavách sa dozvedáme len to najnutnejšie, často sú im do vienka nadelené hlavne dobré vlastnosti, ktoré posúvajú charakter na piedestál. Komu knihu odporúčam Myslím si, že Parstelvan by mohol zaujať najmä žienky, ktoré milujú príbehy o veľkej láske. Kniha dá určite čitateľovi veľa, najmä pre jej múdrosť. Hlboké myšlienky sú podávané prirodzeným spôsobom a vôbec nerušia. Už je len na čitateľovi, čo si z čítania odnesie a či sa jeho očakávania naplnia. Príbeh o Branarovi a Darnálii mi prišiel ako rozprávka pre dospelých, ktorí tiež občas potrebujú snívať. Myslím si, že ide o celkom vydarené slovenské fantasy, a preto sa teším na pokračovanie. Dúfam, že nás autorka ešte prekvapí a Darnália sa vráti do Podnobrežia.

Silvia Zeumerová je debutujúca slovenská spisovateľka. Na prezentáciu svojej knihy zvolila o čosi nevšednejšiu cestu, nakoľko už pred niekoľkými rokmi bolo natočená upútavka, ktorá sa tak zapáčila redaktorovi, že si sám vypýtal jej rukopis. Cesta ku knihe bola síce o čosi náročnejšia a dlhšia, avšak možno aj vďaka nej môžeme v rukách konečne držať jej prvú a snáď nie aj poslednú knihu. Každú knihu čítame s istým zámerom, hoci niekedy radi tvrdíme, že nemáme žiadne očakávania a v podstate tá kniha môže byť akákoľvek, ale nás vďaka nulovým očakávaniam nemôže sklamať. Nemyslím si, že je to celkom pravda, lebo akosi podvedome si tak či tak utváram akýsi obraz toho, čo na mňa čaká. To sa mi stalo aj pri tejto knihe – napriek očividnému som očakávala epickú fantasy plnú dobrodružstva. A to som aj dostala. Len to bolo dobrodružstvo trochu iného rozmeru. Parstelvan je magický svet voľne inšpirovaný tým naším, hoci skôr jeho stredovekou minulosťou, v ktorej si hrdo vykračovali čestní rytieri, oháňali sa mečmi a ľudia žili síce často skromnejšími, no občas aj šťastnejšími životmi. Avšak v tomto svete nežijú len smrteľníci, ale je aj domovom ďalších magických národov. Ukryté v lesoch prežívajú víly, majú svoje vlastné spoločenstvo a sú to jemné a milé stvorenia, pre ktoré je láska všetkým. Okrem nich sú tu však aj záhadní ľudia žijúci na dne jazera, ktorí sú veľmi tichí a vážni, no o to lepší bojovníci. Tieto tri na prvý pohľad rozdielne svet sú však prepojené ešte čímsi (teda, okrem toho, že náhodou žijú vlastne zhruba na tom istom území) a tým je akási mocná pečať, o ktorej kadekto rozpráva, avšak nikto o nej nevie povedať nič určité. No a potom je tu ešte záhadnejšia mapa, ktorú nevidel už vôbec nikto. V tomto prostredí žijú aj hlavní hrdinovia Branar a Darnália. Obaja mladí ľudia pochádzajú z iných pomerov a stretnú sa naozaj vďaka náhode. Branar je po smrti otca vyhnaný z domova a môže sa vrátiť až vtedy, keď bude vedieť dokázať svoju nevinu. Čo je podľa mňa postavené tak trochu na hlavu, ale kto som ja, aby som kritizovala rozhodnutia kráľovnej a jej zákony. Darnália je dedinské dievča, ktoré má úspech u mužov, hoci niekedy si to ani sama neuvedomuje. Je pravda, že vďaka Branarovi a tomu, ako sa vlastne priplietol Darnálii do cesty, som nejako podvedome čakala rozvinutie dobrodružnej línie. A vlastne sa ta aj stalo. Nemôžem povedať, že by dej stále celý čas na jednom mieste bez toho, aby postavy urobili čo i len jediný krok. Ale akcie ako takej som sa nedočkala. Tu niekde som si uvedomila svoju chybu – že som od knihy očakávala niečo iné, než čo mi mohla ponúknuť. Ale to nie je zlé, možno práve naopak, je to o to lepšie. Pretože táto kniha má byť predovšetkým o láske a hlavne o tom, čo sú dvaja mladí ľudia ochotní pre ňu urobiť. Na stránkach som tak mala možnosť sledovať miestami trošku rozprávkový príbeh opísaný lyrickým spôsobom, v ktorom mi občas nevšedným spôsobom boli ponúknuté úplne maličkostí, aké si občas všímajú len umelci – čo nie je vlastne ďaleko od pravdy, nakoľko som sa dozvedela, že autorka sa venuje aj maľovaniu. V deji, v ktorom mali postavy predovšetkým priestor rásť, som sledovala, ako občas až príliš rýchlo zahoreli citmi, akoby boli len neskúsenými deťmi. A možno nimi naozaj boli a na poslednej strane som mala možnosť vidieť ich dospelé ja. Pretože tam sa naplno prejavila pravá podstata a sila ich pocitov. Hoci teda táto kniha nebola akčná v zmysle veľkých krvavých bitiek, stále mi mala čo ponúknuť, či už to boli zamyslenia alebo pocity alebo príbehy v príbehoch, ktoré mali na úlohu predovšetkým dovoliť postavám vyvíjať sa. Najväčším nedostatkom knihy tak v mojich očiach ostávajú len občas zvláštne napísané dialógy. Niekedy boli nádherne historické, plné pátosu a takej typickej slovenskej ľubozvučnosti. No miestami skĺzavali do akéhosi slangu, ktorý na mňa občas pôsobil až príliš moderne. Parstelvan – Pečať je plnou mierou tou lyrickou fantasy, ktorú mi sľubuje úsporná anotácia na zadnej strane prebalu knihy. Vďaka magickým bytostiam a celkovému vystavaniu deja občas príbeh pôsobí takmer ako rozprávka vystrihnutá z ľudovej slovesnosti, čo je pre mňa na jednej strane nesmierne blízke a na tej druhej sympatické. Hoci má kniha istú dobrodružnú líniu spojenú s odhaľovaním pravdy, Branar ju hľadá občas až príliš pasívne (teda, skôr vôbec), čo ma za následok, že v deji nevzniklo veľa priestoru pre bojové scény. Čo je v konečnom dôsledku možno aj dobre. Vďaka tomu ostáva dejová línia jednoduchšia a v mnohých ohľadoch priamočiarejšia, čo je pre túto knihu rozhodne plusom. Pretože na tomto príbehu je nádherné čosi iné – všetky tie opisné časti, keď mi autorka hovorí o prírode, o láske, o kráse alebo o vílach a opisuje mi aj detaily, ktoré by som inak s radosťou prehliadla. To všetko preto, aby mohla o čosi viac vyniknúť lyrická podstata, na pozadí ktorej dvaja mladí ľudia rastú spolu so svojimi citmi, striedavo milujú i pochybujú, aby na konci mohli stáť jeden vedľa druhého nie ako deti premenlivé vo svojej náklonnosti, ale ako dvaja dospelí ľudia schopní obetovať sa a odpustiť. V tom tkvie sila tejto knihy, hoci občas zaškrípe hlavne v dialógoch, ktoré sem-tam pôsobia až príliš moderne. Avšak to je maličkosť, s ktorou sa dá do budúcnosti pracovať. Parstelvan – Pečať teda nie je tou epickou hrdinskou fantasy, ktorú som si predstavovala. Miesto toho som však dostala silný lyricky ladený debut, ktorý mi, okrem iného, pripomenul, prečo tak milujem rozprávky a ľudovú slovesnosť.

Slavcon 2018. Do „dejín“ sa navždy zapíše ako môj prvý con. V piatok večer sme sa s Niromwell rozhodli nakuknúť na prezentáciu pripravovaného fantasy románu s akýmsi podivným, nezrozumiteľným názvom. Tak som sa prvý raz dopočula o Parstelvane od Silvie Zeumerovej a strastiplnej ceste k jeho vydaniu – pomaly takej epickej ako samotný dej románu. Parstelvan od prvej stránky poteší jemným, nežným štýlom so sugestívnymi lyrickými obrazmi a bohatou slovnou zásobou. Tento tón sa autorke viac-menej podarilo udržať až do konca, hoci občas čosi zaškrípe – objaví sa slovko príliš moderné pre lyrický fantasy svet pripomínajúci skôr minulosť, sem-tam vyskočí nejaká kostrbatejšia veta. Úplne najviac ma bavila prvá tretina knihy. Rozprávanie o váhavých začiatkoch mladej lásky medzi Darnáliou a Branarom, snové výjavy z dedinskej svadby, konflikt medzi mládencami, celé to romantické chcem-ťa/nechcem-ťa pôsobilo veľmi prirodzene a uveriteľne. Neskôr, keď sa začali tvoriť ľúbostné troj- a viacuholníky a riešila sa samotná fantastická zápletka s pečaťou, som sa už ale do príbehu nedokázala až tak ponoriť. Až mám dojem, akoby román písali dve osoby, a keď si spomeniem, ako dlho kniha vznikala, možno to ani nie je taká nelogická domnienka. Prvá autorka je staršia, skúsenejšia, zručnejšia. Spisovateľka, ktorá vás zavalí obrazmi poskladanými z vycibrených viet, pretkanými zaujímavými myšlienkami: „...A nie je to všade rovnaké, sváčko? Všetci ľudia sú jedno. Jedno telo, jedna duša, jeden duch. Narodí sa dieťa a aj vo vás sa čosi narodí. Umrie človek a aj vo vás čosi umrie.“ „Jeden (pohľad) ju mrazil, druhý pálil a oba ju týrali. Ale už sa naučila, že ak niečo bolí, tak je to preto, že sa to vlastne dáva do poriadku.“ Druhá autorka je rozhodne mladšia a síce sympatická svojím nadšením z prvého románu (ktoré jej v žiadnom prípade nemôžeme zazlievať, lebo skutočne ide o prvotinu), ale menej vypísaná. Na starosť dostala v prvom rade fantasy prvky – víly, vodných ľudí, príbeh pečate a mapy. S výnimkou kúzla pečate a myšlienky, čo za ním stojí, pôsobia tieto časti trochu zjednodušene. Dúfam, že v ďalších dieloch sa najmä vzťahy medzi jednotlivými fantastickými bytosťami viac rozvinú. V niektorých prípadoch je okrem toho dosť skratkovito podané aj konanie a motivácia vedľajších postáv. Skrátka nie sú dosť plastické, aby vystúpili z papiera a mohli ste sa s nimi stretnúť v 3D. S tým súvisí aj moja ďalšia výhrada. Príbeh podľa mňa síce nie je čierno-biely, ale nemá ani reálne farby. Je ružovkastý. Parstelvančanom totiž zatiaľ chýba nejaká výraznejšia temná stránka, hoci autorka uznáva, že ju všetci máme („Kto z nás by napokon o svojom srdci mohol povedať, že ho má celkom čisté?“). Vonkajší aj vnútorný konflikt potom strácajú na ostrosti. A napokon, dejová línia s pečaťou sa mi nezdá úplne dotiahnutá. Prečo sú napríklad vodní ľudia pre mladých bytosťami z legiend, keď Branarov otec len pred pár desiatkami rokov prevážal každého záujemcu po jazere? Správne chápem, že Branar má staršieho brata? Ako potom všetci tak jednoznačne vedia, kto je dedičom pečate? Ako utajenie mapy zabráni ľuďom, aby šli so zlými úmyslami do ďalekých krajov? (Pôvodne som sem chcela zaradiť aj rýchlosť, s akou sa Darnália zaľúbi do vodného muža, ale tu si nie som istá. Niekedy skutočne stačí niekoľko sekúnd, aby sa vám niekto poriadne dostal pod kožu. Tak to nechám... plávať vo Vlnajskom jazere.) Na prebale Parstelvanu stojí, že ide o vyznanie lásky. Ten, kto to tam napísal, trafil klinec po hlavičke. Román skutočne vyznáva lásku – v prvom rade zrejme ľuďom v autorkinom živote, ale v istom zmysle aj svetu, prírode a ľuďom všeobecne. A v neposlednom rade láske samotnej. Medzi riadkami sa vlastne skrýva rozsiahla úvaha o ľudských citoch. A hoci mnohé v knihe by sa dalo nazvať idealistickým, zobrazenie lásky nie. Hovorí o vzplanutí, ale nemlčí ani o veciach, čo nasledujú potom. Láska je osudová, ale nie jednoznačná. Ráta sa s neistotou, pochybnosťami o partnerovi aj o sebe samom, s istou prácou na vzťahu a aj s tým, ako si to niekedy kazíme vlastne samy, bez vonkajšieho pričinenia, napríklad keď podľahneme zbytočnému sebaobviňovaniu. Práve tieto myšlienky a úvahy si z Parstelvanu zapamätám najdlhšie. Každá kniha má svojho čitateľa. Niekto má radšej romantiku, iný sa rád bojí, ďalší najradšej cestuje vesmírom na rýchlej lodi. Ako teda zistíte, či je Parstelvan pre vás? Nuž, v prvom rade potrebujete mať zmysel pre romantické západy slnka nad rozkvitnutými lúkami. Okrem toho sa pripravte, že konflikt románu je prevažne vnútorný. Ak teda očakávate od svojho fantasy kdejaké potvory a kopu napätia, nemusí vás uspokojiť. Potom je tu otázka, ako zvládate pohľad na svet cez ružové okuliare. Okamžite ich strhnete a bežíte si vypláchnuť oči alebo vytiahnete z vrecka svoje vlastné a ochotne sa posadíte k snílkovi do trávy? Prípadne si síce nie ste celkom istí, ale aspoň dokážete oceniť, že na svete ešte niekto úprimne verí v ľudí? A napokon vás nesmú vyľakať víly, bytosti z čistej lásky, ktoré sa zhovárajú vo veršoch – nesmejte sa, viem, že niektorí ľudia z nich môžu mať väčšie zimomriavky ako zo všetkých príšer sveta a úplne to chápem. Aj mne samej trošku behal mráz po chrbte. Dokonca by som sa v ich spoločnosti cítila menej nervózne, keby sa z nich nakoniec vykľuli aspoň mierne svinky. Keď sa nad tým zamyslím, vlastne si nie som istá, či ja sama tak úplne patrím do cieľovej skupiny. Kedysi som príbehy o osudovej láske hltala, teraz si z nich buď robím srandu (ak sú napísané zle), alebo som z nich smutná. V žiadnom prípade ale neľutujem, že som si knižku prečítala. V prvom rade pre jej atmosféru, hlboký cit sálajúci z každej stránky. Mám rada, keď vo mne príbehy niečo vyvolávajú. Alebo lepšie povedané, keď v nich nájdem pocity, myšlienky, v ktorých sa – čo i len matne – spoznám. Je to, akoby vám niekto poklepal po pleci, a povedal: „Ahoj! Aj ja som tu a občas mi behá hlavou presne to, čo tebe.“ Potom sa človek už necíti na svete sám. A Parstelvan také momenty rozhodne mal.