Diana Mašlejová si za posledné roky vybudovala na slovenskom poli literatúry pre deti pomerne stabilné miesto. Aj v tomto roku prišla s novou detskou knihou Kráľovskí agenti, ktorá nepriamo nadväzuje na titul Tajný cirkus z roku 2015. Betka a Cyril, hlavní detskí hrdinovia oboch kníh, sa tentoraz z Paríža premiestnia do Londýna, kde ich opäť čaká veľké dobrodružstvo. Už na predošlej tvorbe Diany Mašlejovej (Tajný cirkus, Stratený zajko v Paríži) sme si mohli všimnúť, že obľubuje Paríž, a preto je umiestnenie do Londýna osviežujúcou novinkou, hoci sa stále pohybujeme v nejakej tej metropole. Nevnímam to však ako negatívum, práve naopak, v novinke Kráľovskí agenti sa detskí čitatelia spolu s Betkou a Cyrilom pozrú na tie najnavštevovanejšie miesta Londýna a čosi sa o nich aj dozvedia, spoznajú pamiatky – drobné vzdelávanie o tomto meste je tu podané nenásilným spôsobom. Kráľovskí agenti ma od prvej strany v dobrom prekvapovali. Takmer všetko, čo som na predchádzajúcej knižke Stratený zajko v Paríži vnímala ako negatívum či nedostatok, tu bolo úplne naopak. Príbeh sa primárne zameriaval na jednu problematiku, vedľajšie motívy sa nedrali až tak do popredia, autorka zvolila menej ošúchaných zvieracích priateľov – veveričky – a celá kniha pôsobila veľmi uceleným a premysleným dojmom. Začnem hlavnými detskými postavami – Betkou a Cyrilom. V prvom rade by som vyzdvihla, že autorka použila tradičnejšie mená, s ktorými sa dnes už až tak často nestretávame, a to nielen v bežnom živote, ale ani v detskej literatúre. Deti sa vďaka knižke zoznámia aj s takýmito menami a následne (azda) nebudú negatívne vnímať, ak sa nejaký ich spolužiak či spolužiačka nebude volať dnes populárnymi, zo zahraničia preberanými menami, ale objaví sa aj nejaké to tradičnejšie, v minulosti na Slovensku často využívané. Skvelým protikladom oproti menám detských hrdinov sú mená veveričiek, ktoré sa stanú vernými priateľmi našich tajných agentov. Autorka zvolila slovnú hračku s použitím anglického jazyka (zrejme aj preto, že dej sa odohráva v jazykovej oblasti práve už spomínanej angličtiny) a veveričky pomenovala príznačne podľa ich veľkosti Bigi (big = veľký) a Smoli (small – malý). Súrodenci Betka a Cyril sú protikladné postavy, ktoré si však prejdú istým vývojom. Kým Betka je odvážna, zvedavá a vyhľadávajúca dobrodružstvo, Cyril je tak trochu bojko, ktorý nemá rád problémy. Jednak sa skvele dopĺňajú a jednak – ako sa nakoniec ukáže – sa obaja prekonajú a sú si vzájomne oporou. Vzťahy a načrtnutie ich dôležitosti – ani túto dôležitú tému autorka neopomenula. Okrem súrodeneckého puta v texte vyzdvihovala aj vzťah rodičov, ako aj medziľudské vzťahy vo všeobecnosti, na ktorých je vlastne vystavaný celý príbeh. Autorka si totiž zvolila nanajvýš aktuálnu problematiku negatívneho vplyvu internetu (nielen na deti), ktorej reflektovanie prispôsobila detskému čitateľovi. Na scéne sa po rokoch objaví zloduch Drumnadrochit, ktorý využíva negatívne komentáre z internetu na stavanie neprekonateľných múrov, ktoré od seba oddeľujú jednotlivé krajiny. Detaily vám opisovať nebudem, aby ste neboli ukrátení o prekvapenie, no musím uznať, že to autorka vymyslela veľmi rozumne a pekne. Okrem tejto hlavnej témy autorka v knihe reflektuje aj aktuálne politické dianie, správanie sa niektorých hláv štátu či to, že krajiny musia spolupracovať. Tieto prvky odhalí skôr dospelý čitateľ, prípadne staršie dieťa, no je zaujímavé pozorovať, ako to Mašlejová previedla do svojho rozprávkového sveta, v ktorom nechýbajú ani čarovné prvky napríklad v podobe meniaceho sa gobelínu, záhady či napätie. Čo sa týka lexiky, v texte sa často objavujú zaužívané slovné spojenia, frazémy aj vo forme ponaučenia. Niektoré slovné spojenia na mňa dokonca pôsobili štylisticky príznakovo, pripomínajúc staršie rozprávky, čo možno vnímať skôr negatívne ako pozitívne. Znamená to, že sa zo súčasných textov vytráca krása slovenského jazyka, čo je veľká škoda, preto oceňujem, že sa k nej Mašlejová vracia a pripomína deťom aj túto časť slovnej zásoby nášho materinského jazyka. Na margo výchovného rozmeru knihy – objavuje sa tu viacero už spomínaných ponaučení, ktoré sú vyjadrené väčšinou explicitne, avšak celkové posolstvo príbehu – ktoré je skôr implicitné, hoci v niektorých častiach vyjadrené aj slovne – si, verím, odnesie každé dieťa. Tajní agenti, záhady, detektívny príbeh – to sú momentálne obľúbené motívy nielen v tvorbe pre dospelých, ale aj pre deti, preto príbeh určite zaujme nejedného detského čitateľa. Dvojica Betka a Cyril navyše ašpiruje na to stať sa súčasťou zaujímavej knižnej série, ktorú možno čítať samostatne, no v niečom na seba aj nadväzuje. Nemôžem opomenúť ani krásne ilustrácie Ďura Balogha, ktoré zdobia stránky knihy a dodávajú jej šmrnc. Novinke Diany Mašlejovej Kráľovskí agenti ani veľmi nemám čo vytknúť, v jej tvorbe zjavne badať progres, preto mi ostáva len dodať, že sa teším na ďalšiu knižku tejto slovenskej autorky literatúry pre deti a mládež, ktorá jednoznačne patrí k tomu lepšiemu, čo na Slovensku máme. A vám, milí rodičia, ju odporúčam zaradiť medzi knižky, ktoré si s deťmi budete čítať. A ak je niekto ako ja fanúšikom detskej literatúry, tomu tiež knižku odporúčam, pretože – ako sa hovorí – rozprávky vznikajú (aj) pre dospelých.

Diana Mašlejová je mladá, ale už skúsená autorka, a veľmi dobre vie, čo svojou tvorbou sleduje. Zameriava sa na detského čitateľa presným okom, vhodným jazykom aj témou. Nedospelých čitateľov už pozná, vie, čo majú radi. Jej kniha Kráľovskí agenti Betka a Cyril vyšetrujú voľne nadväzuje na príbehy zvedavej Betky z knihy Tajný cirkus. O knihe Kráľovskí agenti píše Silvia Kaščáková. Deti priťahuje všetko tajomné, neznáme a túto ich vlastnosť autorka využila, aby ich priviedla k poznaniu vážnych vecí života. Malých čitateľov živí tajomstvom a podnecuje ich, aby zisťovali, pátrali, aby sa vo vyšetrovaní zorientovali sami a aby nakoniec pochopili, čo je jeho skutočným výsledkom. Názov knihy teda nezavádza, ale presne určuje jej žáner – ide o detskú detektívnu prózu s fantastickými prvkami. Prostredníctvom knihy zažijú čitatelia pocit narastania aj opadávania strachu a na záver pocit víťazstva a ocenenia. Betka a Cyril sú súrodenci a spolu s rodičmi trávia dovolenku v Londýne. Pohybujú sa v priestore známeho parku St. James, v blízkosti Buckinghamského paláca a v príbehu sa dostanú aj do tmavých londýnskych ulíc, pivníc londýnskych škôl a spoznajú aj útroby záhadného hotela. Mašlejová dovolí čitateľom nahliadnuť aj do spálne jeho veličenstva – kráľovnej, čo iste nie je len tak umožnené obyčajnému smrteľníkovi. Betka je staršia a na rozdiel od svojho brata Cyrila vždy vycíti nejakú záhadu. Cyril je pokojnejší, ale aj ustráchanejší. Kedysi bol závislý na počítačových hrách a na internete. V parku objavia veveričky, ktoré ich spolu so zvláštnym obrazom z hotela, privedú na stopu veľkej katastrofy. Rozhoduje sa o záchrane celého sveta a pomôcť môžu iba odvážni súrodenci. Betka s Cyrilom nakoniec preukážu nielen odvahu, ale aj bystrosť a veľké srdce. Zloduch Drumnadrochit sa zmocnil celého sveta a na hraniciach krajín vybudoval vysoké múry, ktoré siahajú až do neba a nie je možné ich ani preliezť, ani podliezť, ani nijako zbúrať: „Poviem vám len toľko, že múry vysoké a pevné postavíte len z jednej hmoty: z ľudského hnevu a nenávisti. Ide vskutku o ojedinelý stavebný materiál, ale osobne sa zaň zaručujem. Vydrží všetky búrky sveta, všetky paľby guľometmi aj celé zástupy armád...“ (s. 23). Hlavní hrdinovia postupne odhaľujú, že múry vznikajú z nenávistných komentárov ľudí na internete. Drumnadrochit si pozrel komentáre ľudí na sociálnej sieti: „...a smial sa z nenávisti, akú ľudia dokázali vytvoriť. Tešil sa z každej nahnevanej, štipľavej vety. Ľudia sú veru vynaliezaví. Nedokážu nenávisť zhmotniť ani vysloviť, radšej sa skrývajú za prezývky a ohovárajú sa navzájom na internete. Toľká zbabelosť a podlosť! Ale ja už viem, ako vašu zlobu zužitkovať. Ako ju premeniť na čosi, čo vás od seba navždy oddelí...“ (s. 45). V boji proti nenávisti vo virtuálnom priestore sa Cyrilova chorobná závislosť na počítačových hrách z minulosti premieňa na dôležitú počítačovú kompetenciu, ktorá je potrebná na dolapenie Drumnadrochita. Autorka tak odkazuje, že internet (počítač) je dobrý sluha, ale zlý pán. Ide o aktuálnu problematiku rôznych sociologických, psychologických, psychiatrických, edukačných a iných diskusií, ktorá istým spôsobom vážne vplýva na človeka súčasnosti. Nenávisť šíriaca sa na internetových fórach, komentáre plné vulgárností alebo nepravdivých informácií, majú naozaj veľkú silu a dokážu pohnúť väčšími skupinami ľudí aj jednotlivcom. Manipulácia takýmto zlom dokáže postaviť proti sebe aj celé krajiny. V závere knihy Betka s Cyrilom pochopia, že zmariť Drumnadrochitove nebezpečné plány dokáže len presný opak jeho zbrane. Kým zloduch bojuje nenávisťou, oni musia bojovať láskou. Je potrebné zaplniť internet pozitívnymi komentármi a šíriť nimi dobro. Riešenia niektorých dospelých sú nedostatočné, napr. americký prezident navrhuje v boji so zloduchom vypustiť bombu, ale tak by ohrozil okrem Drumnadrochita aj milióny nevinných ľudí. Do boja so zlom, ktoré je na prvý pohľad tak trochu neviditeľné, lebo nepoužíva pušky a guľomety, musia vstúpiť deti a ich čistota: „Detská odvaha, zvedavosť a pravdivosť je tou najsilnejšou zbraňou proti zlu. A zlo dostalo v posledných rokoch celkom inú tvár. Stalo sa neviditeľným.“ (s. 44). Autorka pri klasickej rozprávkovej polarizácii postáv jasne vymedzuje dobro a zlo a ku kladným postavám príbehu radí aj sčasti personifikované postavy veveričiek, ktoré plnia úlohu tajných poslov a tiež pomáhajú kráľovnej a súrodencom odvrátiť celosvetovú tragédiu. Objavuje sa aj fantastický hmyz – bzučivky, ktoré dokážu realizovať zloduchove plány. Vedia z počítačov nasať zlo, produkovať materiál a postaviť z neho neprekonateľné múry. Bzučivky dokážu rovnakú aktivitu vykonať aj pri práci s dobrom. Nasajú dobro z láskavých komentárov ľudí, a keď ho produkujú, múry zla sa rozpúšťajú, strácajú. Tento fantastický hmyz je v príbehu vykreslený ako poddajný a celkom poslušný tomu, kto nad ním vládne. Bzučivky samé o sebe nechcú byť zlé, ale ich základnou črtou je, že splnia zadania, ktoré dostanú. Autorka tu odkazuje aj na nebezpečenstvo slepej poslušnosti, keď človek nerozmýšľa, nepoužíva vlastnú hlavu, len plní úlohy, nechá sa ovplyvniť (napr. komentárom z internetu) alebo „lieta“ tam a tak, ako všetci ostatní. Za trochu nešťastnú voľbu považujem obraz produkovania – vylučovania bzučiviek, lebo materiálom na stavbu múrov a aj na ich odstránenie sa fakticky stávajú výkaly zázračného hmyzu. Ale práve tento fakt, ktorý mi pripadá negustovný, môže detského čitateľa pobaviť. Ak už vstupujem do tejto témy a nebudem si brať servítku pred ústa, položím otázku – Ako niekedy nazývame výsmešné komentáre, balast z internetu, hlúposti, konšpirácie, nadávky a pod.? Predsa aj my dospelí, nespisovatelia, ich často označujeme podobne ako výkaly bzučiviek. Mašlejová bohato využíva dialógy a uplatňuje v nich reálnu psychológiu detí. Má odvahu rozohrať príbeh v zahraničí, opúšťa slovenské reálie, ale vidieť, že prostredie Londýna pozná. Vyberá si naozaj kráľovskú tému – internet, ktorý panuje ako neobmedzený vládca a aj skutočnej kráľovnej vie narobiť starosti. Kráľovnou sa však nakoniec stáva ľudská láska medzi súrodencami, medzi deťmi a rodičmi, medzi človekom a zvieraťom, medzi vyššie postavenými (kráľovná) a nižšie postavenými (ľud), medzi krajinami... Spisovateľka, podobne ako jej hrdinovia, prejavila odvahu a nepohybuje sa len na povrchu textu, kde sa stačí nechať unášať akciou a napätím. Mašlejová sleduje, čo sa deje vnútri, záhadám vymyslela skutočné príčiny a stáva sa agentom dobra. Lebo byť tajným agentom je fajn. Záleží na tom, koho sledujete.