Hlavný hrdina, 30-tnik Jamal, ktorý je (čiastočne) telesne postihnutý, sa ocitá v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. V rámci jednej z pravidelných prechádzok zbadá červený kašmírový šál. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Keď sa však dostane o kúsok ďalej, uvidí na kraji útesu neznámu zúfalú ženu, ktorá sa akurát chystá skočiť a skoncovať so svojím životom. Hoci jej ponúkne pomoc, nedokáže už tragédii zabrániť. Trauma na celý život. Tým to však ešte ani zďaleka nekončí. Zaujímavé, a zároveň nepochopiteľné, je aj to, že žena, ktorá z útesu skočila, bola údajne pred smrťou znásilnená, a následne uškrtená presne tým istým šálom, ktorý zbadal Jamal ako prvý. Ako je to možné? Veď pred skokom ju ešte videl živú. Časom vyjde najavo, že nejde o jedinú obeť. A ako sa dalo predpokladať, Jamal sa stáva hlavným podozrivým a začína sa pátranie po skutočnej pravde. Kde ju však hľadať? Nájde všetky dôležité odpovede v anonymných listoch, ktoré mu začnú po tejto udalosti chodiť a obsahujú dokumentáciu podobnej vraždy spred 10 rokov? Francúzskeho autora Michela Bussiho môžete poznať vďaka jeho úspešným detektívnym príbehom, ako napríklad Vážka, Mama klame, či Čierne lekná. Práve cez ne som tohto autora už v minulosti evidovala na pultoch kníhkupectiev. Keď u nás vyšla jeho ďalšia kniha, novinka Nikdy nezabudnem, povedala som si, že dám tomuto autorovi konečne šancu. V prvom momente mi úvod knihy prišiel trošku rozpačitý. Autor sa už od prvej stránky snaží čitateľa vtiahnuť do deja. Príbeh začína tragédiou, o ktorej najskôr nič podrobnejšie neviete, len to, že sa stala, a aký mala prvotný dopad na život hlavného hrdinu Jamala. Postupne sa však pred vami odkrývajú potrebné súvislosti, keďže sa rozprávanie príbehu vracia úplne na začiatok. Hoci sa teda môžete spočiatku v deji trošku stratiť, oplatí sa počkať si na odhalenie, čo sa skutočne stalo. Samotná anotácia ku knihe je síce stručná, ale výstižná. Autor v príbehu stavil nielen na prvky mysterióznosti, ale neopomenul ani psychologickú sondu do hlavy hlavného hrdinu. Jamal je postavou, ktorú, aj napriek telesnému postihnutiu, nebudete zbytočne ľutovať. Hoci je prvým, a dlhý čas aj jediným, podozrivým, spočiatku pôsobí vyrovnane a odhodlane. Po čase však začína spochybňovať samého seba. A od toho momentu budete aj vy, ako čitatelia, riešiť hlavné otázky: Je svedkom alebo vrahom? A veríte ešte vôbec jeho verzii? Práve toto spochybňovanie zo strany hlavného hrdinu, to, že autor chce v čitateľovi vyvolať zmiešané pocity, neistotu, mi v niektorých fázach príbehu pripomenulo knihu Balík od nemeckého autora psychotrilerov Sebastiana Fitzeka (ak vám je jeho tvorba známa, určite viete, o čom hovorím). Jednoducho povedané, autor sa už od prvých stránok pohráva s myšlienkami čitateľa. A ide mu to teda naozaj dobre. Zo začiatku som mala pocit, že všetkému naozaj verím, no neskôr som začínala veľa vecí spochybňovať a nadobúdať pocit, že niečo jednoducho nesedí, niečo je zvláštne a nelogické, a preto som sa chcela čím skôr dozvedieť, kde je skutočná pravda. Príbeh veľmi dobre dopĺňajú rôzne záhadné postavy a zaujímavé je aj postupné odhaľovanie detailov iných vrážd, ktoré sa stali ešte v minulosti. Navyše, kapitoly sú vcelku krátke a kniha je rozdelená do 4 hlavných častí: vyšetrovanie, zatknutie, súdny proces a poprava. Knihu Nikdy nezabudnem odporúčam milovníkom trilerov, ktorí obľubujú mysteriózne príbehy a dokážu oceniť kvalitne premyslenú zápletku dotiahnutú do úplných detailov. Uznávam, že záver môže u niekoho vyvolať negatívne pocity, práve pre jeho (možno až bizarnú) komplikovanosť. Ja osobne som však s ním problém nemala, myslím si, že každá postava mala v záverečnej skladačke svoje miesto. Na konečné rozuzlenie si však budete musieť počkať naozaj až do poslednej stránky.

Francúzsky spisovateľ Michel Bussi nie je na slovenskom knižnom trhu žiadnym nováčikom a čitatelia ho môžu poznať napríklad vďaka knižkám Vážka, Mama klame či Čierne lekná, ktoré vyšli aj v slovenskom preklade. Jeho posledným slovenským prírastkom do rodiny trilerov je knižka Nikdy nezabudnem, ktorá vyšla vo vydavateľstve Lindeni tento rok. Michel Bussi svoje trilery poňal trochu netradične a dejovú linku má postavenú na nezvyčajných zápletkách a častých ,,wau efektoch“, ktoré vás v závere dozaista prekvapia. Niečo podobné som zažil pri čítaní knižky Čierne lekná, ktorá ma tak milo prekvapila (skôr by som povedal, že šokovala v tom najlepšom slova zmysle, ale nechcem veľmi zveličovať), že táto kniha sa v mojej zbierke zaradila medzi popredné knižné skvosty. Z tohto dôvodu som mal na novinku z Bussiho pera vysoké očakávania. Potvrdia sa jeho zručnosti v zamotávaní deja a nasmerovaní čitateľa do slepej uličky, aby mu následne kruto hodil veľkolepé rozuzlenie rovno do tváre ako nečakanú facku? Tentoraz Bussi situoval svoj dej do chladného prostredia severného Francúzska – Hornej Normandie. Jamal, mladý arab, ktorý si prišiel do Yportu oddýchnuť od svojej práce a zároveň trénovať na maratón, ktorým si chce splniť jeden zo svojich snov, sa stane svedkom záhadnej smrti krásnej, no zúfalej ženy. Všetko nasvedčuje tomu, že žena spáchala z neznámych dôvodov samovraždu skokom z útesu. Jamal sa jej v tom snažil zabrániť, no nedokázal včas zareagovať a na vlastné oči videl, ako žena padá do prázdna. Po príchode na miesto činu však okolnosti jej pádu začínajú naberať nejasné kontúry. Naozaj Jamal videl, ako sa žena svojvoľne rozhodla vzdať sa života, alebo jej k tomu niekto dopomohol? Ale veď jediným svedkom, ktorý ju posledné minúty jej života videl, je práve on. Slučka okolo Jamala sa pomaly sťahuje a on sa z nej nedokáže dostať von. Hneď na začiatku je čitateľ konfrontovaný s nejasnosťami, ktoré ho nechávajú na vážkach. Je v tom Jamal nejako zapletený alebo bol len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Spisovateľ sa neustále takto nenápadne hrá s čitateľom a ten mu zrejme neverí ani jedno jediné slovo na stránkach knihy. Veď často v texte nájdete akési prihovorenie sa hlavnej postavy priamo k čitateľovi: ,,Kto mi bude veriť? Vy?“ Autor takto vytvoril v knihe zaujímavý prvok, vďaka ktorému sa neistota mladého Jamala prenáša priamo na vás, na čitateľov, ktorí sú jediní, ktorí by boli ochotní tomuto príbehu uveriť. Ale čo ak aj sám Jamal začne pochybovať o svojej nevine? Kniha na vás tlačí zo všetkých strán, aby ste hľadali význam aj medzi riadkami. Často sa dostávate do situácií, ktorým nerozumiete, a začne vo vás hlodať neistota, či vám niečo uniká, alebo ste na predchádzajúcich riadkoch niečo prehliadli. Autor tu naplno využil hru na mačku a myš. A tou myšou sa nestáva hlavný hrdina, ale sám čitateľ. Bussi tu takto dokazuje svoje zručnosti vo vytváraní zaujímavých zápletiek a v tom, mnou vyššie spomínanom, fackaní čitateľa. Ale… V tejto knihe je tých nečakaných zvratov príliš veľa, až sa mi stalo, že ku koncu knihy som čakal, kedy zase k niečomu dôjde. Autor mi predostrel nejakú scénu a ja som jej jednoducho neveril. Už som vedel, že tu niečo nesedí, niečo sa prudko musí zmeniť. A veru sa aj zmenilo. Preto mi to postupne začalo aj prekážať, že to, čo malo byť nejako nečakané a metúce, sa odrazu stávalo pre čitateľa predvídateľným. A to je škoda, pretože dejová linka je zaujímavá, chcelo by to iba menej náhodných situácií, ktoré sa v knihe opakujú príliš často, a hlavne menej toho upozorňovania na vinníka, ktorým je každú chvíľu niekto iný. Toto negatívum mi pokazilo zážitok z knihy, na ktorú som sa veľmi tešil, ale som sa jej aj bál. Dôvod bol prostý. Po prečítaní Bussiho Čiernych lekien som si myslel, že autor tu nasadil latku tak vysoko, že ju ani on sám nedokáže prekonať. A moje tvrdenia sa iba potvrdili. Od knihy som mal príliš veľké očakávania a to bol zrejme dôvod, prečo ma sčasti trochu sklamala. Napriek tomuto negatívu je to nadpriemerný triler, ktorý osloví nejedného milovníka napätia. A keď znesiete aj viac faciek, vrhnite sa na čítanie čím skôr. Ale pozor, klame sa tu na každom riadku. Alebo ja klamem v tejto recenzii?