Tento mesiac vyšlo u Cooboo Karmínové pouto od Rosamund Hodge, ktorá napísala aj moju milovanú Krutú krásu. Nebudem klamať, milujem štýl akým autorka píše a taktiež svet, ktorý vytvorila. A kto sa nebojí angličtiny, tak odporúčam aj novelu Gilded Ashes zo sveta Cruel Beauty, ktorá je inšpirovaná Popoluškou a duchmi.
Prvýkrát som túto knihu čítala pred dvoma rokmi a na rereading som sa tešila. A...
Tento mesiac vyšlo u Cooboo Karmínové pouto od Rosamund Hodge, ktorá napísala aj moju milovanú Krutú krásu. Nebudem klamať, milujem štýl akým autorka píše a taktiež svet, ktorý vytvorila. A kto sa nebojí angličtiny, tak odporúčam aj novelu Gilded Ashes zo sveta Cruel Beauty, ktorá je inšpirovaná Popoluškou a duchmi.
Prvýkrát som túto knihu čítala pred dvoma rokmi a na rereading som sa tešila. A nesklamalo ma to. Užila som si to rovnako ako na prvýkrát. Dokonca na niektoré scény som úplne zabudla. A bolo to super si znova pripomenúť ten svet a postavy, ktoré som si pred rokmi obľúbila.
Karmínové pouto je inšpirované Červenou čiapočkou a Bezrukým dievčaťom od bratov Grimmovcov. Rozhodne to je kombinácia, ktorá je neokukaná a originálna. Keďže retellingom ešte stále vládne viac-menej Kráska a zviera, tak je takáto zmena rozhodne vítaná. A tým, že autorka sa rozhodla dosadiť prostredie do dvoch svetov, ktoré sa prekrývajú, tak ešte viac okorenila tento príbeh.
Už v Krutej kráse sme sa mohli stretnúť so zaujímavým svetom a ani tento raz autorka nenechá nič na náhodu. Hvozd ako taký sa tam spomína zo začiatku okrajovo, až neskôr sa ukazuje vo svojej celej kráse. Dokonca môžete mať niekedy pocit, že Hvozd je menej nebezpečný než realita, v ktorej sa hrdinovia nachádzajú. Síce Hvozd sa objavuje sporadicky a niekedy je to dosť mätúce, ale o to viac je to vzrušujúce, že obyčajní ľudia ho nevnímajú, tak ako ho vnímajú označení. A verte, že vzniká pár zaujímavých situácií, ktoré sú zvyčajne plné boja.
Treba však pripomenúť to, že atmosféru, ktorú vytvára prostredie uberajú práve postavy. A to nie hlavné, ale úplne tie malé a svojím spôsobom bezvýznamné. Narážam na postavy, ktoré odcudzujú práve označených. Na jednej strane pociťujú vďaku za to, že ich chránia, ale na druhej strane k ním cítia odpor a strach. Je to dosť iritujúce, keď si uvedomíte, že práca označených je potrebná, ale nie je dostatočne ocenená. A mňa osobne to vytáčalo. Aspoň trocha vďaky by ich predsa nezabilo.
Hlavná hrdinka Rachelle je tá typická bad ass hrdinka, ktorá nakope všetkým zadky. Takéto hrdinky sú stále v kurze, čo si budeme klamať. Navyše myšlienka, že práve žena má ochraňovať chlapa je tiež pre mňa vítaná zmena. Okrem toho medzi Rachelle a Armandom, jej chránencom, vzniká zaujímavý hate-love vzťah, ktorý nie je síce až tak silný ako napríklad hate-love vzťah medzi hlavnou hrdinkou a ďalšou samoľúbou postavou menom Erecom, ale je tam.
Rachelle by ste niekedy chceli za jej skutky, ktoré robí pod návalom hnevu a celkovo emócií najradšej nakopať, ale je to stále lepšie ako keby nerobila nič. Rozhodne jej činy, tak trochu ovplyvňuje smerovanie deja a nie je to vždy podľa predstáv. Okrem toho ako hlavná hrdinka nie je vôbec dokonalá a jej najväčšia chyba je práve, že sa zbytočne zatracuje ako osoba. Často sa sama odsudzuje a rozhodne jej výčitky v tom pomáhajú. Miestami zbytočne dramatizuje a niekedy to naozaj lezie na nervy.
Na druhej strane Armando je svojím spôsobom svätec a mučeník a to Rachelle ešte viac deptá alebo skôr hnevá, že ľudia veria tej maškaráde, ktorú predvádza. Armando je rozhodne zahalený rúškom tajomna. A rozuzlenie je viac než zaujímavé a šokujúce.
Vďaka bohu za koniec, po ktorom nie je čitateľ zmätený a presne vie, čo sa udialo. Autorka sa rada hrá so slovíčkami a niekedy jej opisy sú až poetické, čo ste si mohli všimnúť hlavne v Krutej kráse. A že práve ona nemala úplne najchápavejší koniec nie je tajomstvo. (Nepochopila som ho dostatočne ani po anglicky a ani po česky). Takže obavy toho, že koniec bude zas taký urýchlený a podaný spôsobom, že vlastne ani netušíte, čo sa posledné strany udialo sú úplne zbytočné.
V porovnaní s Krutou krásou je Karmínové pouto oveľa viac drastickejšie a krvavé. Zároveň akčné scény sú zaujímavým oživením hluchých miest, ktoré dej má. A že ich nie je málo. Ale aj napriek tomu vás to núti čítať ďalej. Treba avšak pripomenúť, že kniha rozhodne nie je pre každého. Skôr je to pre menší okruh čitateľov. Keďže autorka má naozaj svojský štýl písania. Prirovnala by som to ku knihe Píseň zimy od S. Jae-Jonesovej, ktorá tiež patrí k autorom, ktorých nedokáže každý oceniť.
Oproti Krutej kráse je Karmínové pouto oveľa viac akčnejšia, surovejšia a menej romantická. Žiadne sladké reči a podobne nečakajte, aj keď koniec bol trochu viac sladký, ale nie zas prehnane. Pre mňa je Krutá krása stále obľúbenec, ale viac ľudí sa zhodlo, že práve Karmínové pouto je oveľa lepšie. Takže je len na vás aký názor si utvoríte vy.