Raya Bradburyho poznáme najmä vďaka jeho sci-fi a hororovej tvorbe a dystopickému románu 451 stupňov Fahrenheita. Sci-fi poviedkami síce medzi rokmi 1936 a 1941 skutočne začínal, no sám svoju tvorbu z tohto obdobia označil za „mizernú“. Po mnohých odmietnutiach v časopisoch sa tak rozhodol preskúmať žáner, ktorému sa predtým nevenoval a dokonca ho považoval za „obsahovo vyprázdnený“. Tým žánrom bola weird fiction a o tom, že to bolo skutočne dobré rozhodnutie, svedčí fakt, že zbierkou týchto poviedok v roku 1947 knižne debutoval. Nazval ju The Dark Carnival, teda Temný karneval, čo znie ako vcelku príhodný názov pre súbor príbehov, ktoré rozprávajú o celej plejáde rôznorodých a neraz, jemne povedané, podivných indivíduí, zažívajúcich ešte podivnejšie udalosti. Hodí sa im i prívlastok „temné“, i keď nejde o typické hororové príbehy, i keď v niektorých z nich nájdete kúsok klasickej ducharčiny a strašidelných zápletiek. Skôr ako vyvolanie surovej hrôzy sa však Bradbury v týchto poviedkach pokúsil udrieť na naše podvedomé obavy, nie na strach z príšer ani na strach z nevysvetliteľného, ako to poznáme u Lovecrafta. V jadre väčšiny poviedok je ľudská psychika nalomená často jediným zážitkom alebo sledom udalostí, ktoré sa môžu na prvý pohľad javiť všedne, no umenie Bradburyho spočíva práve v ponorení sa do nich a v ich skúmaní, neraz presahujúcom do filozofovania o živote, smrti a o ľudskej podstate. Aj preto nejde o žiadne jednohubky či o oddychové čítanie, skôr naopak. Bradbury od čitateľa chce, aby nad postavami a ich vnútorným svetom a zmýšľaním, ktoré je v mnohých poviedkach hnacím motorom, uvažoval a aby sa do nich pokúsil vcítiť a pochopiť ich videnie pre nás bežných javov. V tomto ohľade vytŕča najmä poviedka Kostra. A ak to čitateľ dokáže, na čo je možno potrebný aj kúsok empatie, príde na rad aj pocit hrôzy – nie prvoplánový, ale postavený na pevných psychologizujúcich základoch. Aj keď poviedky vznikli v priebehu niekoľkých rokov (od 1942 do 1947) a čitateľ v nich dokáže nájsť určité spoločné črty a opakujúce sa motívy, najmä smrť a ľudskú smrteľnosť, samy o sebe sú všetky odlišné a pri žiadnej z nich nebudete mať pocit, že sa v nej autor opakuje, vyťahuje tie isté témy alebo že by mu dochádzali nápady. A to ich v tejto zbierke nájdeme 25, čo je ešte o 2 poviedky menej ako v pôvodne vydanom Temnom karnevale. Ide o poviedky „Mezidobí“ (Interim) a „Noc“ (The Night), ktoré už v českom preklade vyšli v iných zbierkach. Z celého súboru poviedok sú prepojené len tri, aj to ide skôr o prepojenie postavami než o dejové nadväzovanie. Ide o poviedky Rodinná sešlost, Cestovatelka a Strýček Einar. Tie rozprávajú príbehy zvláštnej rodiny klasických monštier, ktorá býva prirovnávaná k známejšej rodine Addamsových. Možno práve to, ako explicitne sú tu monštrá pomenované a ako prirodzene v príbehoch vystupujú, spôsobuje, že tieto poviedky v zbierke vybočujú z radu. Vieme, že čítame o upíroch, chlapíkovi s krídlami či žene, ktorá vie vstúpiť do mysle akejkoľvek bytosti a najpodivnejším zjavom v nich je úplne obyčajný chlapec, ktorý nijakú z týchto vlastností či schopností po svojich rodinných príslušníkoch nezdedil. Tieto poviedky, spolu s mnohými ďalšími, ktoré rozprávajú príbehy rodiny Elliotových, vyšli o mnoho rokov neskôr v roku 2001 ako viac-menej ucelená novela From the Dust Returned (čes. preklad Z prachu zrození, 2002). Popri hlbokej psychologizácii postáv, ktorá je vlastná väčšine poviedok, je najsilnejšou Bradburyho zbraňou v Temnom karnevale pointa, ktorú však vo väčšine prípadov len implicitne naznačuje a jej celkové domyslenie si necháva na čitateľovi. A aj keď si budete schopní smerovanie niektorých poviedok domyslieť už v polovici textu, takmer nikdy neostanete ochudobnení o patričný wow effect, ktorý príde často na poslednej strane, neraz v poslednom odseku a niekedy až v poslednej vete. Rôznorodosť poviedok určite spôsobí, že niektoré z nich na vás zapôsobia viac ako iné. Dovolím si však tvrdiť, že viaceré z nich svojou kvalitou prevyšujú ostatné. Z môjho pohľadu ide najmä o poviedky Kostra, Jazero, Rakev, Kosa, Mrtvý muž a Další v řade, no váš zoznam, ak si Temný karneval prečítate, sa môže od toho môjho líšiť. V týchto poviedkach však nájdete všetko a na vysokej úrovni – Bradburyho poetickosť, nápaditú zápletku, nepredvídateľnosť, jedinečné a psychologicky do hĺbky vyprofilované postavy a silnú pointu. A hlavne sú to poviedky, ktoré si pre ich originalitu i spomínanú pointu zapamätáte, čo je v konečnom dôsledku asi najdôležitejším aspektom každého dobrého príbehu. Kostra vás dostane svojím absurdným hororovým námetom a hlavným hrdinom, ktorý má strach z vlastnej kostry, ktorú obviňuje, že ho chce zabiť. Jazero je zas príbehom s neobyčajnou poetikou, o dievčati, ktorého duša ostala v jazere, v ktorom sa utopilo. Rakev je priam dokonalým spracovaním absurdnosti a podivnosti a rozpráva, áno, o ničom inom ako o veľmi neobyčajnej rakve. Kosa je zas podivným príbehom muža, z ktorého sa úplnou náhodou stane kosec – smrtka. Mrtvý muž vás zaujme príbehom chlapíka, ktorému nikto nechcel uveriť, že zomrel. No a Další v řade, najdlhšia poviedka zbierky, je príbehom o hlbokom strachu ženy, ktorá sa počas dovolenky v Mexiku stretne s veľmi neobyčajným, a nebojím sa povedať, že až desivým, pochovávaním mŕtvych. // Zhrnutie: Z príbehov Temného karnevalu nepreskočte ani jeden. Všetky si vás dokážu získať, všetky na vás zanechajú stopu a privedú vaše myšlienky na neuveriteľne absurdnú a nevyspytateľnú cestu a vyvolajú vo vás obavy a strach z vecí, o ktorých ste predtým nikdy neuvažovali alebo ste o nich ani netušili.