Chceš-li rozesmát pánaboha, řekni mu své plány. Tak znie známy citát od Woodyho Allena, ktorý netreba brať nejako striktne, akoby sa Boh neustále snažil škodoradostne kaziť veci, po ktorých túžime. Ale názov českej knihy asi ani nemá vyvolávať nejaké náboženské konotácie, vyjadruje skôr iróniu života. Trošku by mohol ilustrovať aj moje čítanie – pôvodne som si totiž myslela, že ide o nejakú románovú fikciu prešpikovanú neodmysliteľným českým humorom. Aké bolo moje prekvapenie, a zo začiatku i sklamanie, že ide (len) o spomienky na rôzne udalosti v živote rodiny autora – a hoci sú písané beletrizovane, fikcia sa im oblúkom vyhla. Kniha sa začína zážitkami Michaelovho otca Vladimíra, ktorý prežil prvú svetovú vojnu ako ruský legionár. Po jeho návrate sa rozprávanie sústredí na mamu Libušu a potom už logicky na ich spoločný život a deti. Rovnako ako samotné dejiny prinášal chvíle pohody, budovania kariéry (Vladimír skladateľskej/redaktorskej, Libuša učiteľskej), nových kontaktov, platonických lások, ale aj dobrodružné a dramatické udalosti súvisiace najmä s rôznymi politickými a spoločenskými zmenami. Objavuje sa tu naozaj veľa postáv – viac či menej známych – pre mňa skôr menej (z najznámejších Seifert či Milada Horáková). Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa mi kniha zo začiatku nečítala veľmi dobre, ledva mi odsýpala kapitola po kapitole. Až približne od polovice som sa do nej lepšie ponorila a nakoniec knihu dočítala v celkom rýchlom tempe. Určite to súvisí najmä s tým, že osudy ruského legionára vystriedali práve známe udalosti 20. storočia a to, akú rolu v nich zohrávali Třeštíkovci, a to najmä Libuša. Nemyslím si, že kniha je písaná s týmto zámerom, ale milovníčky literatúry o (prirodzene) emancipovaných ženách by si pri čítaní isto prišli na svoje. Možno aj vďaka tomu, že som si ju počas rozprávania veľmi obľúbila, mi druhá polovica knihy lepšie odsýpala. Celkovo je mi ťažké túto knihu hodnotiť, lebo som jej výber úplne neodhadla – objektívne je dobre napísaná, ale päťhviezdičkovú hodnotu bude mať len pre úzky okruh čitateľov. Odporúčam ju skôr staršiemu českému publiku, ktoré bude vedieť oceniť nielen pohľad na dejiny, ktoré sa ich bezprostredne týkali, ale aj na osobnosti vtedajšieho života. Ostatní skrátka pamätajte na to, že nejde o fikciu, ale memoáre – a tie nie sú vždy rovnako napínavé ani skvele vypointované ako vymyslené príbehy.