Zbierka poviedok pod názvom Žaloba obsahuje 7 príbehov odzrkadľujúcich desivú skutočnosť v najizolovanejšej krajine dnešnej doby – Severnej Kórei. Človek, ktorý má aspoň minimálny všeobecný prehľad, by sa najskôr začudoval nad tým, ako je možné, že takáto kniha unikla spoza hraníc diktátorského režimu a akým zázrakom sa stalo to, že ju dnes držíme v rukách aj v českom preklade. Približne štrnásťstranový doslov čitateľom približuje príbeh rukopisu, ktorý bol prepašovaný do Južnej Kórey a následne publikovaný nielen tam, ale aj v iných krajinách sveta. Bandi je autor neznámy, ktorého pseudonym v preklade znamená svetluška, teda malinká nádej, iskrička svetla v krajine takej temnej, akou je Severná Kórea. Nikto nevie, kto Bandi v skutočnosti je. Vieme len toľko, že bol ochotný riskovať vlastný život za cenu toho, aby sa tieto poviedky dostali za hranice. Príbehy obsiahnuté v tejto zbierke sú texty s dostatočne silnou výpoveďou a s kritickými črtami panujúceho režimu, ktorá sa nám slobodným Európanom každou vetou dostáva pod kožu. Absurdita, nespravodlivosť, krutosť či až slepé vymývanie mozgov oficiálnou ideológiou nám môže istým spôsobom pripomínať režim z akéhosi iného sveta. Určite nie toho nášho, kde môžeme cestovať, surfovať na internete, pozerať televíziu a zahraničné filmy, biť sa za svoje názory či písať kritické články. Táto kniha je vzácna a jedinečná. Je napísaných mnoho kníh o Severnej Kórei a živote v nej, ale v takýchto prípadoch sú autori ľudia, ktorým sa podarilo utiecť. Bandi je však človek žijúci v Severnej Kórei, ktorý pravdepodobne ani len netuší, aký úspech jeho kniha zožala vo svete. Jeho malou túžbou bolo to, aby jeho rukopis vyšiel v Južnej Kórei, aby sa dostal za hranice a aby bol niekto s touto smutnou realitou oboznámený. Myšlienky tejto knihy sa však enormne rozšírili do celého sveta, a to aj vďaka prekladateľom a vydavateľstvám z rôznych krajín. Popravde, až po prečítaní celého doslovu a príbehu, ako sa rukopis zo Severnej Kórey dostal až do mojich rúk, mnou prebehli silné pocity. Nielen z toho, čo som sa v knihe dočítala – napríklad že v tejto krajine človek nemôže len tak cestovať z jedného regiónu do iného, že si nemôže myslieť nič iné od toho, čo je dané, alebo to, že sa nikdy nedovolá pravdy –, ale aj z toho, aké šťastie bolo znesené na tieto texty, ktoré boli úspešne prepašované. Je to jedinečné svedectvo, ktoré k nám prichádza rovno z jadra režimu, o ktorom sa obyčajne dozvedáme okrajovo. Tak ako sa dnes na hodinách literatúry učí o Alexandrovi Solženicynovi, tak sa podľa môjho názoru raz budú deti učiť o Bandim. Aj napriek tomu, že nikto nevie, kto to je, má obdiv nielen môj, ale všetkých čitateľov, ktorí si jeho texty prečítali. A o čom že sú jeho poviedky? Sú o realite severokórejského života. Nefalšované a úprimne napísané. Z autorových slov cítiť kritický zatrpknutý podtón, alegóriu či na rovinu napísané myšlienky, ktoré v mysliach ľudí žijúcich v demokratickej krajine rezonujú ako zlý a absurdný sen. Niektoré poviedky sa mi páčili menej, niektoré viac. Moja obľúbenkyňa sa volá Tak blízko, a predsa tak ďaleko. Hovorí o bezmocnosti syna, ktorý sa nedovolá spravodlivosti a o jeho tŕnistej ceste k chorej matke, ktorú chce len navštíviť. Z regiónu do regiónu. Prečítajte si ju. Obzvlášť teraz, keď celý svet cestuje a turizmus praská vo švíkoch.