História ľudstva poukazuje na veľa dobrých skutkov, no, žiaľ, aj tých zlých, takých, pred ktorými mnohí zatvorili oči. Téma holokaustu je silná. Prečítala som už mnoho kníh s touto tematikou a po dočítaní sa vo mne objavovali pocity a dochádzali mi slová. Kniha Jediný muž od Andrewa Grossa poodkrýva príbeh o mužovi, ktorý sa rozhodol ocitnúť na mieste plnom hrôzy, aby mohol pomôcť zachrániť svet. Nathana Bluma zasiahne druhá svetová vojna v plnej sile. S rodinou v krakovskom gete, no stále s malou kvapkou nádeje. Opustí Poľsko, jeho rodinu v gete popravia a on sa dostáva do Ameriky, kde z obsadeného Poľska dekóduje správy. Jeden deň dostane ponuku, ktorá je šialená. Vrátiť sa do Poľska, konkrétne do Osvienčimu, a zachrániť profesora Alfreda Mendla, uznávaného fyzika, ktorý by mohol zvíťaziť nad nezmyselnosťou ničivej a skľučujúcej vojny. Po výcviku sa odhodlaný Nathan zúčastňuje nebezpečného plánu a preniká na miesto nasiaknuté smrťou. Podarí sa mu nájsť viac ako len profesora Alfreda. Svoju sestru Leisu. Emotívne stretnutie na mieste bez nádeje na mňa osobne pôsobilo ako sila, ktorá vás zasiahne vtedy, keď už prestávate veriť. A práve tu mi došli slová. Kniha Jediný muž je silnou knihou, ktorá vaše myšlienky podnecuje k tomu, aby ste rozmýšľali nad významom vojny, silou života, aby ste boli pokorní. Každé posolstvo, každá myšlienka je plná života a paradoxne ich objavujete pri čítaní o poprave, čistkách alebo vraždách. Vo svojej recenzii nechcem prezradiť, ako tento príbeh skončí, pretože si myslím, že je dôležitejšie poukázať na jeho silu opísanú cez slabosť hlavných postáv. Autor pracuje s veľmi citlivou témou opatrne a vy ako čitateľ s napätím obraciate stranu za stranou. Obrazy a udalosti, ktoré sa odohrávali v Osvienčime, nie sú ľahké. Ani táto kniha nepatrí medzi „oddychové“, no pri spracovaní ťažkej témy je to logické. Kniha sa opiera sa o reálne skutočnosti úteku Wetzlera a Vrbu z Osvienčimu a prináša skutočný pohľad na hrôzy z koncentračného tábora. Zaujala ma postava mladého chlapca Lea, ktorý hrával šach s manželkou veliteľa Osvienčimu, pani Ackermannou. Šachové partie v teple domova len pár desiatok metrov od hrôz, ktoré sa vykonávali v tábore, aj tento príbeh objavíte v knihe Jediný muž. Smútok, hrôzy koncentračného tábora, ale aj veľká nádej. Emócie z každej strany, nové a nové otázky, a tá najťažšia: „Prečo?“ Kniha Jediný muž je veľmi silná, a preto ju odporúčam všetkým, ktorí chcú v sebe túto silu nájsť a s nádejou vyhrávať vlastné boje.

Pre slovenského čitateľa tejto knihy je potešiteľné, že sa americký autor nechal inšpirovať aj skutočným príbehom Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu. Dokonca úvodné kapitoly románového príbehu patria priamo týmto dvom historickým postavám a ich úteku z Osvienčimu. Alfréd Wetzler, publicista a protifašistický bojovník, ktorý spolu s Rudolfom Vrbom ako jeden z mála šťastlivcov utiekol z nemeckého tábora smrti, napísal pod pseudonymom Jozef Lánik nielen fascinujúcu prózu Čo Dante nevidel, ale aj jedno prísne reportážno-dokumentačné svedectvo s názvom Oswiecim – hrobka štyroch miliónov ľudí. Číslica v názve knihy je desivá. Pre nacistov však zavraždení ľudia boli skutočne iba čísla, a tak k nim aj pristupovali. Plnili plán, napĺňali štatistiky. Pritom za každým číslom bol skutočný, jedinečný človek, ľudská bytosť, matky, manželia, malé detí, intelektuáli, remeselníci, robotníci a aj umelci. Vo svojich bývalých životoch živili a vychovávali deti, tvorili, vyrábali hodnoty, prinášali osoh svojím komunitám, pričom nadanie a vedomosti mnohých z nich mali potenciál zachraňovať svet. S myšlienkou, že čo ak jeden z tých vynikajúcich mysliteľov väznených vo vyhladzovacích táboroch nosil v hlave životne dôležitú vedomosť, ktorá mohla zmeniť osud ľudstva alebo iba priebeh vojny, sa začal pohrávať aj americký románopisec Andrew Gross. Pre potreby románu Jediný muž si stvoril postavu Alfreda Mendla – židovského fyzika, ktorý objavil proces plynovej difúzie. Pri nej sa vysoko obohatený urán 235 oddeľuje od svojho bežnejšieho neštiepiteľného bratranca U238, čo sa malo stať najúčinnejšou metódou pri výrobe prvej atómovej bomby. Pre slovenského čitateľa je potešiteľné, že sa americký autor nechal inšpirovať aj skutočným príbehom Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu. Dokonca úvodné kapitoly románového príbehu patria priamo týmto dvom historickým postavám a ich úteku z Osvienčimu. Žiaľ pri svojom rešeršovaní pravdepodobne nebol dostatočne dôsledný, resp. bol skôr povrchný, keďže o Vrbovi a Wetzlerovi píše na viacerých miestach ako o Čechoch. Prekvapuje ma, že si tohto omylu nevšimol ani prekladateľ, ktorý keď už nechcel priamo korigovať túto skutočnosť v texte, mohol tejto chybe venovať aspoň poznámku pod čiarou. Každopádne je však potešujúce, že hrdinský čin Wetzlera a Vrbu stále inšpiruje aj beletristický svet. Ich správa a plán tábora hrá hlavnú úlohu celého sujetu tohto románu, pretože na základe ich informácií sa mala zorganizovať záchranná akcia jediného väzňa – vedca, ktorého fyzikálne rovnice mohli vyhrať Spojencom vojnu nad nacistami. Do hry vstupujú zaujímavé morálne dilemy, či sa nedá na sklonku vojny urobiť ešte viac. Teda či by neexistovala aj politická vôľa a tiež vojenské možnosti, ktoré by oslobodili až tisícky väzňov. A ďalší etický paradox sa týka aj vyslobodenia konkrétneho väzňa. Zachránia sa tým životy iných ľudí alebo nie? V kontexte faktu, že oslobodený má poznať tajomstvo výroby atómovej bomby, je odpoveď skôr relatívna. Hlavným protagonistom záchrannej akcie je mladý poručík americkej spravodajskej služby Nathan Blum, ktorého pôvodným domovom bolo Poľsko. Podarilo sa mu z krakovského geta utiecť do USA, no jeho svedomie je zaťažené vinou, že nedokázal zachrániť aj zvyšok rodiny. V novej vlasti preto túži urobiť niečo veľké pre svoju rodnú krajinu. Tá ponuka príde priamo od amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Po rýchlom výcviku má Blum preniknúť na najhoršie miesto na svete, priamo do centra ľudského utrpenia – tábora smrti Auschwitz. Vo vnútri však môže stráviť iba 72 hodín, po uplynutí ktorých bude už jeho evakuácia nemožná. Okrem dvoch hlavných hrdinov sa do deja dostáva aj niekoľko vedľajších charakterových postáv, ktorých biografia a konanie drží príbeh v konzistentnom plynutí až do konca. Grossovi sa tak podľa mňa podarilo napísať veľmi dobre fungujúci špionážny thriller, v ktorom nechýbajú dynamické zvraty a skutočne nie je núdza ani o napätie. Samozrejme, že dejové zlomy sú v mnohom presilené, zakladajúce sa najmä na efekte náhody. Cítiť z nich skôr optiku, ktorá je typická pre filmové thrillery, no druhej strane ani skutočným príbehom o záchrane životov z tohto obdobia nechýbajú momenty pripomínajúce malé zázraky. Andrew Gross: Jediný muž, Vydavateľstvo: Plus, 2018, Preklad: Alojz Keníž