Počas konajúcich sa trhov si dcéra valoriánskeho generála Kestrel zakúpi za vysokú sumu sluhu, ktorý je dobrým kováčom. Niečo akoby ju k nemu ťahalo a musí ho kúpiť. Netuší však ešte o kliatbe víťazov, ktorá na ňu čaká. Sluha, ktorý sa predstaví ako Arin, potichúčky kuje svoje plány. Kestrel sa blížia osemnáste narodeniny a ona sa musí rozhodnúť, čo spraví so svojím životom. Buď sa pridá do armády alebo sa vydá. Lenže, čo keď na vydávanie nenašla toho správneho a narábanie s mečom jej veľmi nejde? No zato má takú rozumnú hlavu, že si poradí aj s tým najtvrdším orieškom. Sluha Arin nie je taký surovec na akého sa hrá. Predsalen má city. Na Kestrel sa díva iným spôsobom a to isté začína pociťovať aj ona k nemu. Zrazu sa začnú diať veľmi zvláštne veci. Ľudia umierajú, jej najlepší priatelia sú v ohrození a Kestrel sa ocitá na poste slúžky. Všetko sa obráti naruby. Kestrel sa cíti zradená a nevie komu má veriť. A hlavne ako sa dostať z tejto situácie. Úprimne som očakávala od tejto knihy viac. Pravdepodobne viac romantiky. Tej tam bolo pre moju dušu pramálo. Príbeh medzi Kestrel a Arinom bol zaujímavý, aj keď Arin mi viackrát liezol na nervy. Jeho správanie bolo dosť mätúce, aj keď sa to dalo pochopiť. Kestrel vôbec nebola namyslenou paničkou, skôr rozumnou a všetko mala pekne premyslené. Obľúbila som si aj vedľajšie postavy ako je jej najlepšia kamarátka Jess a Ronan. Svet bol pekne vykreslený spoločne s istými udalosťami. Nesmiem zabudnúť podotknúť, že táto obálka je dychberúca. Úplne som si ju zamilovala ¦. Kletbu víťězu ti odporúčam, ak máš rád politiku spojenú s romantickou zápletkou a fandíš utláčaným, ktorí chcú povstať.

Marie Rutkoski je skúsená americká spisovateľka venujúca sa literatúre pre deti a mládež a zároveň je aj vysokoškolskou pedagogičkou. Vo svojej akademickej práci sa venuje najmä prepojeniu detskej literatúry a starovekých klasík. Čo je aj kľúčové pri niektorých knihách z jej repertoáru, najmä pre trilógiu Kletba vítězů, nakoľko sa pri jej písaní nechala inšpirovať práve starovekým Rímom a Gréckom a hlavne národmi, ktoré toto územie obývali, ich zvykmi a kultúrou. Kníh, ktoré by boli nejakým spôsobom inšpirované starovekými kultúrami, je na trhu viac, než by som dokázala spočítať. Niektoré sú skutočne verné vo svojich dobových opisoch, no a iné pristupujú k zdroju svojej inšpirácie oveľa voľnejšie. No a potom sú tu knihy, ktoré sa na jednej strane aj snažia byť čo najviac autentické, ale na druhej strane si ich autori uvedomujú, že by to asi najskôr nezaujalo toľko čitateľov, tak sa rozhodnú pre o čosi voľnejšie spracovanie. Myslím, že to je prípadom aj tejto knihy. Svet tejto knihy je pomerne obsiahly a veľký, je v ňom naznačených niekoľko samostatných národov, ktoré medzi sebou viac alebo menej bojujú. Všetko to spôsobujú Valoriáni, pre ktorých je vojna istým druhom náboženstva a ja som si istá, že vám to pripomína minimálne jeden staroveký národ, o ktorom sme sa učili na dejepise. Tento národ si predsavzal ovládnuť čo najväčšie územie, pretože jednoducho môže a hoci sú tak trochu posadnutí podivnou predstavou cti, je pre nich nečestný boj takisto prijateľný, nakoľko ako sa hovorí „účel svätí prostriedky“. Je jasné, že tento národ sa neteší veľkej obľube medzi svojimi susedmi a o to menej v krajine, v ktorej pôvodných obyvateľov buď zabili, ak sa im postavili na odpor, alebo ich zotročili, ak sa rozhodli vzdať. Pretože aj život v otroctve je predsa len život. Ak vám toto nepríde samo osebe trošku choré, určite vás nepoteší, prečo to všetko urobili. Nie preto, lebo by túžili po bohatstve alebo sláve, ale jednoducho preto, že skrátka mohli. Je teda jasné, že skôr alebo neskôr sa nájde niekto, komu sa podobný druh politiky znepáči natoľko, až sa proti nemu rozhodne povstať. Ale to je hudba budúcnosti. Najskôr sa mi predstavili hlavné postavy. Kestrel je zaujímavá hrdinka, pretože na jednej strane je hudobným virtuózom, ale na tej druhej je vskutku nadaným stratégom, čo ju stavia do nemilej pozície. Valoriánske deti si totiž do určitého veku musia vybrať, či sa rozhodnú pre vojenskú kariéru, alebo sa, ako je to v prípade dievčat, vydajú a založia si rodiny. Protipólom tejto hrdinky je Arin, potomok pôvodných obyvateľov a otrok, ktorý je k svojej smole až príliš búrlivý a neznáša príliš dobre, ak mu niekto rozkazuje. Obaja majú v živote svoje vlastné ciele, ale nejakou náhodou sa ich životy prepletú a vznikne z toho katastrofa – aspoň občas. Sledovať ich osudy ma bavilo, nakoľko autorka má veľmi príjemný štýl písania a stránky odsýpali jedna za druhou takou rýchlosťou, až ma to niekedy samu prekvapovalo. Navyše bol dej pomerne dynamický aj vďaka tomu, že som si nemusela čítať opisy nudných činností a Marie sa rozhodla občas v deji preskakovať, čo knihe rozhodne prospelo. Vďaka tomu som postavy mohla spoznať nielen v inom prostredí, ale aj v iných druhoch situácií. Striedanie pohľadov zase zabezpečilo, že som sa mala čím zaoberať a jednotlivé náznaky toho, čo sa ešte len stane, celkom slušným spôsobom gradovali napätie. To aj vyvrcholilo – avšak nie až v závere knihy, ale zhruba tretinu pred koncom. A až v tomto bode sa začali prejavovať prvé nedostatky tejto knihy, ako keď sa v deji začali diať tieto naozaj nelogické momenty. Postavy sa začali správať čudne, miestami až naivne a vďaka tomu v knihe vzniklo toto asi päťdesiatstranové vákuum, v ktorom sa nič nedialo a postavy vlastne akoby ani nevedeli, či sa ešte chcú niekam posunúť, respektíve, či sa tam chcú posunúť ešte v tejto knihe. Tým pádom samotný záver knihy pôsobil o čosi podivnejším dojmom, než najskôr mal. Záverečné kapitoly boli úplne dychberúce, plné nádherne strategického plánovania, ktoré naznačujú, že autorka má v rukáve ešte niekoľko zaujímavých tromfov. Ale rozhodne by tieto jej strategické schopnosti vynikli viac, ak by sa rozhodla osudných päťdesiat „hluchých“ strán odstrániť a priamo z veľkej akcie by sa dostala k veľkému finále. Čo by som od skúsenejšej autorky, ktorou Marie Rutkoski je, očakávala skôr ako ten nesúrodý tanček, keď sa postavy nevedeli rozhodnúť, či sa vlastne ešte nenávidia, alebo už milujú. Kletba vítěžů je zaujímavou knihou hneď v niekoľkých ohľadoch. Národy v nej sú voľne inšpirované starovekými kultúrami, je možné tu nájsť mnoho zo starovekých Rimanov, ale aj Grékov. Namiesto mágie je ústredná zápletka vystavaná okolo zápolenia dvoch hlavných národov – tých „nadradených“, pre ktorých je vojna náboženstvo a tých „pokorených“, ktorí si namiesto smrti zvolili otroctvo. Ako to už v podobných knihách býva, hlavní hrdinovia sú príslušníkmi opačných národov. Kestrel je dcérou mocného generála, je chladnokrvným stratégom, no zároveň aj citlivým hudobníkom. Naproti tomu je Arin, čiastočne otrok, no zároveň aj silný bojovník neochotný skloniť hlavu. Títo dvaja si náhodne vstúpia do životov a veľmi si ich ovplyvnia. Príbeh mi striedavo rozprávajú obaja a to zabezpečilo, že som sa nenudila. Jednotlivé náznaky toho, čo ešte len príde, zaujímavým spôsobom gradovali dej. Navyše sa kniha aj veľmi dobre čítala, nakoľko autorka má príjemný štýl a nezdružuje sa opismi zbytočností, pričom sa nebojí preskakovať v deji aj dlhšie časové úseky. Problém nastáva až v záverečnej tretine – keď vyvrcholí gradované napätie, avšak záver knihy je ešte v nedohľadne. Kvôli tomu v deji vznikne obrovské hluché miesto, v ktorom postavy akoby stratili zdravý úsudok, nedokážu konať logicky, sú vlastne až naivné v tom svojom poskakovaní. Našťastie knihu zachraňuje niekoľko posledných kapitol, ktoré ukážu, že autorka je nielen schopný stratég, ale že pre nás v nasledujúcich dvoch pokračovania ešte kadečo chystá.

Na túto knihu som mala zálusk už nejakú dobu. Vždy som obdivovala originálnu obálku. A vždy som túto knihu plánovala čítať, len nikdy som sa nedokpala k tomu, aby som si ju naozaj objednala a konečne sa do nej pustila. Ale našťastie, Fragment sa rozhodol túto knihu vydať a ja som si ju naozaj nemohla nechať ujsť. Kletba vítazov je príbeh o Kestrel, dcére generála Valoriánskej ríše, ktorá sa ocitá pred voľbou - pridať sa k armáde a pokračovať v otcových šľapajách alebo vydať sa. Kestrel sa ale nepozdáva ani jedna možnosť a tak sa rozhodne nájsť si svoju vlastnú cestu. Samozrejme, do cesty sa jej pripletie otrocký chalan, Arin. Ale, Kliatba víťazov nie je nejaký romantický príbeh medzi dcérou generála a otrokom, Je to presne taký príbeh, aký som si už dlho želala čítať. Je to príbeh plný politického manipulovanie, dohôd a politických rečí. Kliatba víťazov od Marie Rutkovski je plná taktizovania, premýšľania o dva kroky dopredu ako vaši nepriatelia, Už dlho som túžila čítať poriadnu knihu, s poriadnym politickým taktizovaním a táto kniha bola preto dokonale stvorená. Autorka sa toho poriadne zhostila a nedá sa povedať, že by som bola sklamaná. Kniha bola plná akcia a prekvapenia a hlavne neočakavaných zvratov v deji. Marie Rutkovski sa rozhodla písať knihu z dvoch pohľadov - a to konkrétne z pohľadu Kestrel a Arina. Oba pohľady boli veľmi dobre prepracované, rozdielne a naozaj som nemala problém orientovať sa v tom, koho pohľad práve čítam. Či už to bol pohľad Arina, ktorý neznel dievčensky alebo pohľad Kestrel, ktorá zasa znela ako dievča. Rozmýšľala primerane svojmu veku, robila aj nejaké chyby, nebola perfektná, ale zasa, na svoj vek bola veľmi bystrá a myslelo jej to hlavne v taktickom myslení. Štýl písania autorky bol veľmi dobrý, svižný a čítal sa naozaj dobre. Trochu som sa knihy obávala, keďže v origináli vyšla v roku 2014 a dosť často sa mi stáva, že som týmito knihami sklamaná, nesadnú mi a vo väčšine prípadov mi prídu neprepracované, odfláknuté a tak ďalej. O to som radšej, že sa to pri tejto knihe tak nestalo. Aby som to zhrnula, Marie Rutkovski je naozaj veľmi dobrá autorka a tento príbeh z jej pera naozaj stojí za prečítanie. Nielenže je plný akcie, dynamiky, romantického napätia medzi hlavnými hrdinami, má nádhernú obálku, je takisto aj veľmi prepracovaný, prekombinovaný a nachádza sa v ňom veľa politického taktizovania, ktoré len tak v nejakej knihe nenájdete. Preto som veľmi rada, že táto kniha je aj preložená a dostala sa aj na náš knižný trh.