Ako to už býva, človek ani len netuší, čo prináša so sebou život s autistickým dieťaťom, kým si to nezažije na vlastnej koži. Alebo kým mu niekto neotvorí oči, tak ako mne otvoril román Chlapec z kociek z pera Keitha Stuarta, a neponúkne autentický a bezprostredný pohľad do myšlienkových pochodov otca malého autistu… Sam je osemročný chlapec, ktorý neznáša školu, nemá rád hluk a prudké zmeny, má veľmi vyhranený vkus na jedlo a oblečenie, zápasí s obmedzenou slovnou zásobou, čo mu spôsobuje problémy pri komunikácii a interakcii s vrstovníkmi. To je len zlomok problémov, s ktorými sa dennodenne potýkajú jeho rodičia Alex a Jody. Obaja majú niečo po tridsiatke a prežívajú manželskú krízu, ktorá po niekoľkých rokoch napätia, hádok a neistoty vyvrcholí odchodom otca z domu. Alexa prichýli kamarát Dan vo svojom ultramodernom byte a snaží sa ho podporovať, aby nepadol na úplné dno. Tohto neistého nešťastníka v skutočnosti sužujú viaceré ťažkosti. Autor nenútene a akoby len medzi rečou retrospektívne spomína rôzne udalosti zo života Alexa ako tínedžera a mladého muža, ktorý pomerne skoro stretol svoju životnú lásku Jody. Postupne sa ukazuje, že okrem problematického vzťahu so synom, ku ktorému si Alex stále nevie nájsť cestu, prichádza o prácu, v ktorej trávil priveľa času na úkor rodiny, čo do istej miery prispelo k ochladnutiu vzťahu medzi manželmi. Na povrch vychádza aj ďalšie trápenie Alexovej duše – neustály boj s „démonmi“ z minulosti. Alexov svet sa rozpadá ako domček z karát a on si jasne uvedomuje, že nechce prísť o rodinu. Preto sa rozhodne o ňu zabojovať. Keď sa mu Sam pochváli, že hráva počítačovú hru Minecraft, do ktorej je úplne zažratý, Alex zbadá príležitosť prelomiť ľady. Otec a syn si vytvoria svoj virtuálny svet, v ktorom sa vydávajú na riskantné misie, stavajú prepracovanú pevnosť, ale krok po kroku, kocku za kockou, budujú aj svoj krehký vzťah. Keith Stuart prezrádza, že pri písaní románu sa inšpiroval vlastnými skúsenosťami a zážitkami so synom Zacom, ktorému lekári v siedmych rokoch diagnostikovali autizmus. Jeho syn, rovnako ako aj Sam, prepadol hre Minecraft, ktorá mala veľmi pozitívny a zásadný vplyv na jeho život, pomohla mu realizovať sa, uvedomiť si isté pravidlá a zákonitosti tohto sveta. Čo je však najdôležitejšie, pomohla Keithovi lepšie spoznať svojho syna. Román tak opäť nastoľuje otázku vplyvu počítačových hier na deti. Hoci vo všeobecnosti panuje názor, že videohry majú škodlivý vplyv na citlivú psychiku detí, autor ukazuje, že niekedy môžu vytvoriť slobodný priestor bez predsudkov a hraníc, kde sa deti učia tvoriť, spolupracovať a prekonávať svoj strach. Netreba však zabúdať, že je to fikcia a tento román nemožno vnímať ako chválospev alebo manifest počítačových hier, tobôž nie ako nejaký rýchlokurz výchovy autistického dieťaťa. Je to skôr rozprávanie rodiča, ktorý sa, okrem iného, chcel podeliť o svoje skúsenosti s budovaním vzťahu s dieťaťom, ktoré si vyžaduje trochu iný prístup. Hoci by sa z prvých stránok románu zdalo, že sa príbeh bude niesť v pochmúrnej nálade, opak je pravdou, a ponúka pozitívny odkaz rodičom, ktorí sú v podobnej situácii. Autor dokáže čitateľa rozcitlivieť, rozplakať, no aj nahnevať či vyvolať záchvat smiechu, a to aj vo vážnych situáciách. Napätú atmosféru vie nenútene uvoľniť vtipnou hláškou. Veď v niektorých situáciách rodičom asi nič iné ani neostáva, len sa pousmiať a nebrať všetko tak vážne…