Historický román Huslistka

Anne Márii bolo predurčené utopiť sa v niektorom z benátskych kanálov. Namiesto toho sa stala najvýznamnejšou huslistkou 18. storočia. Život poznala iba v Piete, sirotinci pre deti prostitútok. Dievčatá v Piete však mali v istom zmysle šťastie – väčšina takýchto detí skončila utopená v mestských kanáloch.

Napriek prísnym pravidlám v sirotinci ich od útleho veku školili v speve a hudbe. Najtalentovanejšie z nich mali šancu uniknúť osudu ostatných – vynútenému manželstvu s hocikým, kto si ich vyvolil.

Anna Mária si predsavzala stať sa najlepšou huslistkou – je však rok 1704 a ona je dievča. Pri napĺňaní svojich ambícií obetuje to, čo jej je najdrahšie – priateľstvo. Jej učiteľ Antonio Vivaldi rozpozná jej jedinečný talent, učí ju všetko, čo vie sám, ale nie je to zadarmo.

Mal Vivaldi niečo s Annou?

Antonio Vivaldi bol významný huslista a skladateľ. Bol to však aj nepríjemný a neprístupný človek so šticou ryšavých vlasov, ktorý trpel pravdepodobne na astmu. V Benátkach sa isté obdobie tešil popularite, ale napokon vyvolal morálne pobúrenie, keď si so sebou odviedol žiačku, ktorá sa volala Anna.

O ich intímnom vzťahu naďalej kolovali klebety a špekulácie v takej miere, že napokon v roku 1737 napísal list, v ktorom tieto obvinenia popiera. Väčšinu svojej kariéry strávil v Piete a za celý život napísal údajne vyše 770 diel. Muzikológovia sa zhodujú, že bez Piety a figlie di coro, kde si skúšal svoje nápady, by dnes jeho hudba neexistovala. Skupine znetvorených a postihnutých dievčenských sirôt musíme poďakovať za najznámejšiu skladbu vážnej hudby – Štyri ročné obdobia.

Naozaj sú jeho?!

Román Huslistka je príbeh benátskych sirôt, ktoré prekonali biedu a zneužívanie v záujme hudby a prispeli k niektorým najdôležitejším skladbám klasickej hudby. Je to fiktívne dielo, inšpirované skutočnými udalosťami a hoci sa o Anninom živote a diele zachovalo málo podrobností, usilovala sa autorka všetko vykresliť čo najpravdivejšie.

„Napísať Huslistku som sa podujala preto, lebo pôvod niektorých svetovo známych skladieb sa líši od toho, čo vieme,“ tvrdí Harriet Constable. „Zúčastnili sa na nich stovky dievčat a žien. Dúfam, že vás to povzbudí položiť si otázku – čo ešte môžeme objaviť? Akého génia sme ešte neocenili? Históriu si naďalej predstavujeme. Pokračuje, aby ju niekto napísal.“

Knihu preložil Otakar Kořínek a preklad podporili formou štipendia Literárny fond a z verejných zdrojov štipendiom Fond na podporu umenia.

Zdroj, foto: Skveleknihy.sk