Štyridsaťročná profesorka Carmen Mola. V skutočnosti trojica scenáristov:
Jorge Díaz, Agustín Martínez a Antonio Mercero (Foto Arduino Vannucchi)

Čítal som vaše tri do slovenčiny preložené romány – Cigánska nevesta, Purpurová sieť a Rok prasaťa. Ukazujú dosť temnú stránku Španielska – rasové násilie, vraždy, drogy, internetovú kriminalitu či tajné hazardné hry. Je to len literárna štylizácia alebo Španielsko je naozaj pekné len na turistických fotografiách?

Španielsko je krásne v mnohých ohľadoch, v drvivej väčšine. Nielen na turistických fotografiách, ale aj vo svojich ľuďoch. Ako v každej krajine, aj tu existuje temná stránka, aj keď, našťastie, nie je taká násilná, ako sa zdá v našich románoch.

Prípady, ktoré hovoríme, možno považovať za „špeciálne“ a ako také sú trochu vzdialené od reality.

To neznamená, že v Španielsku nie sú žiadne problémy, ako napríklad určité rasové napätie alebo existencia zločineckého sveta, ktorý sa skrýva na dark webe. Problémy, o ktorých si myslíme, že sú spoločné pre mnohé krajiny.

Na druhej strane, ako v každom kriminálnom románe, tým, že má protagonistov, ktorých práca je zameraná na zločin, obraz, ktorý sa vytvára, je nevyhnutne temný.

Sme presvedčení, že ak sa má spoločnosť pohnúť vpred, nesmieme spúšťať oči z týchto najkonfliktnejších kútov, práve preto, aby sme si uvedomili, že existujú, a aby sme s nimi skoncovali.

Hlavnou postavou nie je detektív, ale náročná policajná komisárka Elena Blanco. Je netolerantná k zločinu, je odvážna, ale aj pre svoju temnú povahu je drsná a nekompromisná. Prečo ste sa rozhodli postaviť ženskú detektívku do centra vyšetrovania najnásilnejších zločinov?

Zrod Eleny Blancovej vychádza z myšlienky urobiť rodovú inverziu klasického charakteru kriminálneho románu. Zvyčajne je to muž po päťdesiatke, zatrpknutý, s rodinnými problémami a problémami s alkoholom, ktorý celkom nezapadá do systému.

Premýšľali sme, ako by sa tento stereotyp zmenil, keby sme z neho urobili ženu. Päťdesiatročná žena, ktorá zvyčajne nefiguruje v žiadnej beletrii a ktorá je profesionálne na vrchole. Táto jednoduchá zmena uhla pohľadu už vytvára spôsob, ako pristupovať k žánru trileru, ktorý je iný.

Takto začala inšpektorka Blancová, hoci keď sa postava vyvíjala, objavovalo sa čoraz viac vrstiev, ktoré tvorili to, čo považujeme za komplexnú a atraktívnu postavu zároveň.

Vychádzajú príbehy, ktoré píšete, zo skutočných faktov a problémov alebo sú len výsledkom vašej fantázie a rozhodli ste sa vložiť to, čo vytvorilo vašu fantáziu, do moderného Španielska?

Naše príbehy sú čistou fikciou. V žiadnom z nich nezačíname skutočnou udalosťou. Myslíme si, že to je územie dokumentu. Premeniť skutočný prípad – ak sú zúčastnení nažive – na román je niečo, čo sa nám nepáči. To neznamená, že sa nepozeráme na správy a prípady, ktoré sa stali v Španielsku aj v iných krajinách, aby vytvorili naše sprisahania. Hoci sú vymyslené, mnohí čitatelia nám hovoria, že človek má pocit, že príbehy, ako sú tie, ktoré rozprávame, „sa mohli stať“.

Zločiny vášne a šťastia z násilia sprevádzajú temnú stránku života. Veríte, že skutočný zločin a násilie sú súčasťou ľudskej podstaty? Nezdá sa vám to trochu depresívne?

História je nevyvrátiteľným dôkazom toho, že násilie je spojené s ľudskými bytosťami. Prakticky každý z procesov formovania civilizácie je tiež históriou násilia. Bohužiaľ, stačí sa pozrieť okolo seba, aby sme videli, ako sa naďalej vyskytujú vojny s obeťami na životoch. Je to smutné? Áno, ale mali by sme sa tiež posunúť smerom k svetu, v ktorom toto násilie neexistuje.
Niečo, čo sa realisticky zdá ťažké, pretože v hĺbke násilia, viac ako vášeň alebo akýkoľvek iný pocit tohto typu, to, čo existuje, je túžba po moci. Vnútiť sa iným silou. A táto túžba sa tiež zdá byť súčasťou podstaty ľudskej bytosti.

Purpurová sieť tiež demonštruje nebezpečenstvo dnešných anonymných a digitálnych technológií, ktoré umožňujú prechod organizovaného a nechutného zločinu. Myslíte si, že digitálne technológie sú naozaj také nebezpečné?

Nebránime sa pokroku, budúcnosť sa nedá zastaviť a nové technológie sú tu, zostanú a nesmieme myslieť na ich nebezpečenstvo, ale na ich užitočnosť. Sú s nimi spojené veľmi dobré aspekty všetkého druhu. Keby ich nebolo, nevedeli by sme na tieto otázky odpovedať takmer okamžite a ani by sme nemali možnosť prísť do kontaktu so slovenskými čitateľmi a čitateľmi z mnohých iných kútov sveta, kde sa naše romány čítajú. Ale všetko v živote, od prvého vynálezu po posledný, má svoju odvrátenú stranu a môže byť použité na zlo. Pre nás, v našich románoch, je to tá temná stránka, ktorá nás zaujíma.

Spojenie medzi násilím a mocou – ochrana, drogy, známosti, vysoká spoločnosť, ktorá má peniaze, a tá, ktorá má politickú moc – sú súčasťou dnešného sveta. Mali by sme sa viac báť moci peňazí alebo skutočnosti, že bohatí sa stávajú nedotknuteľnými ľuďmi?

V skutočnosti sú obe nebezpečné a je ťažké preferovať jedno pred druhým. Preto musíme mať silné spoločnosti s kontrolou nad mocnými, s nezávislými sudcami a tlačou, ktorá sa neskláňa pred peniazmi, čo je niečo také ťažké… Sú chvíle, keď sa hovorí predovšetkým o kaste – o pánoch sveta, nevieme, či je to len falošná predstava o svetovom sprisahaní, v štýle tých zloduchov v superhrdinských filmoch, alebo či je to niečo, čo skutočne existuje. Pri uplatňovaní násilia musíme byť veľmi opatrní.

Nemôžem pokračovať bez toho, aby som sa vás nespýtal, ako ste sa dali dokopy? Skutočnosť, že Carmen Mola je trio autorov – Jorge Díaz, Agustín Martínez a Antonio Mercero, bola odhalená v roku 2021, keď ste získali cenu Planeta Novel Prize za knihu La Bestia. Mohli by ste povedať slovenským čitateľom, ako vzniklo toto spojenie autorov? Prečo ste si vybrali meno Carmen Mola a vytvorili príbeh o spisovateľke z Madridu? A kto je Carmen Mola naozaj?

Je to príbeh, ktorý sme rozprávali toľkokrát… Najdlhšia časť našej kariéry bola v pozícii televíznych scenáristov. Spôsob práce v tomto sektore je kolektívny: stretnutia, aby sa rozhodlo o obsahu a vyznení série, a keď je to jasné, každý scenárista napíše kapitolu, ktorá mu zodpovedá. Náš jediný „vynález“ bol, že jedného dňa nám prišlo na um aplikovať túto schému na román a fungovalo to. Myšlienkou bolo napísať jediný román, ale bol taký úspešný, že sme sa rozhodli pokračovať.
Názov pochádza z istého vtipu. Mola, v populárnej a nie veľmi kultivovanej španielčine, znamená „Páči sa mi to“. Keď sme vybrali meno, jeden z troch povedal „Carmenô“ a ďalší odpovedal „Carmen v pohode“. Myslím, že sa mi páči Carmen… Okamžite sme si uvedomili, že je to zvučné a silné meno.

Teraz literárna otázka – všetci traja sa živíte písaním scenárov a venujete sa písaniu kníh. Ako sa však texty podpísané Carmen Mola tvoria dohromady? Kto je ten, ktorý prichádza s nápadmi, kto rozvíja príbeh, a kto je ten, ktorý vymýšľa postavy?

Ako sme už spomenuli, je to tímová práca scenáristov. Inými slovami, nikto sa na nič nešpecializuje. Stretávame sa, spúšťame nápady o zápletke, o postavách, o zvratoch… Potom, keď sa dohodneme, urobíme prehľad, v ktorom sa objaví všetok obsah románu. Tam budeme písať s myšlienkou v našich hlavách: napíšeme román ako Carmen Mola, nie náš individuálny. Nie je to ľahké, ale nikto nepovedal, že písať romány je ľahké.

Autor článku: Martin Kasarda, magazinoknihach.sk