Dánskym deťom čítajú smutné príbehy, vďaka tomu z nich vyrastú emočne vyrovnaní dospelí a sebavedomejší rodičia.
Syn sa vtedy len učil chodiť. Opatrne našľapoval na obe nohy, držal ma za ruku a pozoroval ľudí, ktorí nás míňali. V jedno ráno pri našej tradičnej prechádzke okolo nás preletel chlapec na bicykli. Spustil sa dole kopcom popri zaparkovaných autách a smeroval na hlavnú cestu. Vystraše...
Dánskym deťom čítajú smutné príbehy, vďaka tomu z nich vyrastú emočne vyrovnaní dospelí a sebavedomejší rodičia.
Syn sa vtedy len učil chodiť. Opatrne našľapoval na obe nohy, držal ma za ruku a pozoroval ľudí, ktorí nás míňali. V jedno ráno pri našej tradičnej prechádzke okolo nás preletel chlapec na bicykli. Spustil sa dole kopcom popri zaparkovaných autách a smeroval na hlavnú cestu. Vystrašene som sa za ním obzrela a hľadala jeho rodičov.
„Nemajte strach,“ smiala sa na mne jeho mama, ktorá sa mi prihovorila, pretože si všimla moje vydesené oči. Z jej angličtiny so severským prízvukom som pochopila, že svoje dieťa vychováva pravdepodobne inak ako mamičky, ktoré som stretávala na detskom ihrisku. Neustále svojich potomkov upozorňovali slovami – to nerob, tam spadneš, môžeš si ublížiť, a to sa ozývalo od preliezok po šmýkačky.
-- Šťastní rodičia majú šťastné deti --
Všetko to sme mali ešte len pred sebou, syna vtedy zaujímala len hojdačka. Jeho pud sebazáchovy som si začala všímať až neskôr, keď už samostatne chodil a vo veľkom prejavoval svoju vôľu aj temperament.
Snáď miliónkrát som si pomyslela, že situácia je nebezpečná, že moja mama by zasiahla a chytila ho aspoň za ruku, potom som si však uvedomila, že syn tak testuje svoje vlastné hranice a skúša, čo dokáže.
„Ak nabudúce uvidíte svoje deti, ako visia dolu hlavou niekde na vetve stromu, skáču po skalách alebo sa naokolo bijú so svojimi kamarátmi a budete chcieť zasiahnuť, aby ste ich ochránili, pamätajte, že sa týmto spôsobom učia, akú veľkú záťaž znesú,“ píšu autorky knihy Prečo sú dánske deti šťastné? (vyd. Lindeni, 2020).
V nej autori vysvetľujú koncept výchovy Dánov, ktorí patria medzi najšťastnejšie národy sveta.
„Je to teória rodičovstva, o ktorej sa domnievame, že je jedným z hlavných faktorov, prečo Dáni neustále vychádzajú v hodnoteniach ako najšťastnejší ľudia. Zo šťastných detí rastú šťastní dospelí, ktorí vychovávajú šťastné deti, a tak stále dookola,“ uvádzajú Američanka Jessica J. Alexanderová a Dánka Iben D. Sandahlová.
Spolupráca autoriek, ktoré vychovali v odlišných kultúrach a s odlišným prístupom, prináša výnimočné rady, konkrétne situácie a hlavne príklady. Práve tie môžu pomôcť bezradným rodičom, ktorých deti objavujú svet.
-- Anarchia namiesto poriadku --
Zo začiatku som synove hračky upratovala každú chvíľu. Chcela som, aby mal vôkol seba poriadok, aby mal priestor, kde môže vyťahovať svoje kocky, knižky aj autíčka. Vďaka knihe o dánskej výchove som s neustálym ukladaním hračiek do škatúľ prestala.
„Čo keby sme vám povedali, že neorganizované hranie učí deti byť menej úzkostlivé? Učí ich odolnosti,“ píšu autorky a dodávajú: „Odolnosť je skvelou prevenciou proti úzkostiam a depresiám.“ To mi úplne stačilo a svojho syna som nechala s rozhádzanými hračkami po byte a upratala ich až počas jeho obedného spánku.
„Voľná hra je pre vývoj dieťaťa veľmi dôležitá. (…) Deti by v prvom rade mali byť deťmi a hrať sa,“ radia autorky.
Práve dostatok priestoru a dôvera sú pre dánskych rodičov pri výchove kľúčové, pretože vďaka nej sa ich potomkovia sami naučia zvládať nové situácie a neskôr riešiť vlastné problémy. Zároveň takto v deťoch budujú sebadôveru, pretože im poskytujú podporu.
„Dáva to zmysel. Len sa pozrite von na deti, čo visia na preliezkach, lezú po stromoch alebo skáču dolu z vyvýšených miest. Skúšajú si tak nebezpečné situácie a nikto nevie lepšie ako ony samy, akú presne vysokú dávku nebezpečenstva zvládnu,“ uvádzajú autorky knihy Prečo sú dánske deti šťastné?
Náročnejšie je zostať pri objavovaní týchto hraníc pokojným rodičom a úsmevom sa prizerať kráčaniu potomka po obrubníku alebo jeho bláznivej jazde na bicykli po kraji chodníka.
-- Bez zbytočného chválenia --
Ďalším pilierom dánskej výchovy je autentickosť pri pochopení vlastných emócií, teda nielen tých dobrých, ale aj zlých. Učia ich to aj filmy či rozprávky, ktoré sa nie vždy končia šťastne. Deti sa v príbehoch stretávajú aj s negatívnymi emóciami, a tak sa naučia, že pocity ľudí sú rôznorodé, a teda nielen príjemné.
„Ak naučíme deti rozoznávať a prijímať skutočné pocity, dobré aj zlé, a konať v súlade s vlastnými hodnotami, neporazia ich žiadne problémy alebo drsnejšie životné obdobie,“ uvádzajú autorky, ktoré svojich potomkov vychovávajú v krajine, ktorá svetu dala Hansa Christiana Andersena a jeho Malú morskú vílu alebo Škaredé káčatko.
Čítanie príbehov napokon výrazne zvyšuje úroveň empatie a iných sociálnych zručností. Učí deti zvládať svoje pocity, a to nielen tie jednoduché, na ktoré sú rodičia pripravení, ale predovšetkým tie zložitejšie, ako je zlosť, agresia alebo úzkosť. S tým tiež súvisí úprimnosť, a to nielen u detí, ale hlavne u rodičov.
Nedávno sa mi posťažovala kamarátka, že sa k svojim deťom nespráva vždy najlepšie – jednoducho vybuchne alebo na ne kričí pre maličkosti, aby to všetko neskôr ľutovala a s plačom sa ospravedlňovala svojim potomkom.
Aj rodičia majú občas zlý deň, aj oni môžu prechádzať horším obdobím alebo vážnejšou krízou, pre ktoré mnohé situácie nezvládajú s bežným prehľadom a pokojom. Namiesto toho, aby pred svojimi deťmi tieto emócie tajili, mali by im ukázať, že patria k životu. Pretože len tak sa tieto emócie ich potomkovia naučia usmerniť a hlavne ich zvládať.
„Keď nie ste úprimní, ničíte deťom ich schopnosť rozoznať, čo je pravda a čo nie. Dieťa je úžasný detektor lži a ak ste neúprimní, môže sa cítiť neisté,“ radia autorky rodičom.
S autentickosťou súvisí aj pokora, ktorú Dáni u svojich potomkov budujú tým, že ich príliš nechvália. Samozrejme, že dieťaťu, ktoré sa učí na nočník, zatlieskate po každom úspešnom pokuse, ale nebudete ho donekonečna chváliť za to, že si pred spaním upratovalo hračky, keď to patrí k večerného rituálu.
Deti sú podľa dánskej výchovy pre neustále komplimenty pod veľkým tlakom a môžu sa tak naučiť robiť veci nie pre vlastné uspokojenie, ale preto, ako vyzerajú navonok.
„Typický dánsky prístup je sústrediť sa skôr na splnenú úlohu ako na prílišnú chválu dieťaťa. Pomáha to zamerať sa na odvedenú prácu a súčasne učí pokore. Ak pomôžeme dieťaťu stavať na pocite, že je schopné zvládnuť nejakú zručnosť a nebudeme ho presviedčať, že už je v nej majstrom, dáme mu tým pevnejšie základy, na ktorých môže stáť a ďalej rásť. Podporíme tým jeho vnútornú silu a odolnosť,“ píšu autorky a zároveň upozorňujú, že rodičia by sa mali zamerať skôr na snahu dieťaťa.
Vďaka nej ich potomkovia pochopia, že záleží viac na vytrvalosti ako vrodených schopnostiach a naučia sa tak sebaúcte a lepšej odolnosti v nečakaných situáciách. A samozrejme, ľahšie prijmú výzvy a nevzdajú sa pri prvom neúspechu.
-- Už nikdy nikdy --
„Ty si ale zlý!“ kričala na svojho syna jedna z mamičiek na detskom ihrisku. Dieťa pred ňou utekalo a nechcelo ísť domov. Klasický prípad s klasickým riešením – detský plač na celý park a nervózny rodič.
Deti sa pritom stotožňujú s tým, čo o sebe počujú. Uveria, že niečo nedokážu, že na niečo nemajú talent, pretože to o nich ostatní hovoria. Občas som sa správala rovnako – bola som nervózna, keď syn vypľúval jedlo alebo si sťahoval podbradník, aby jedlo nakoniec skončilo na jeho čistom tričku.
Mala som zlý deň, bola nervózna z neporiadku okolo nás, z jedla, ktoré mu zjavne nechutí a zabudla som, že všetko cíti rovnako. A pritom si stačilo len uvedomiť, že dieťa nie je vyberavé v jedle, ale ide iba o danú chvíľu ovplyvnenú okolnosťami.
„Každé správanie je výsledkom nejakého pocitu alebo nálady. Nie je nemenné,“ píšu Alexanderová a Sandahlová. „Možno je dieťa unavené, hladné alebo sa kvôli niečomu hnevá. Čím viac dokážeme oddeliť dieťa od jeho správania, tým viac dokážeme zmeniť spôsob, akým ho vidíme a tým pádom aj to, ako vidí samo seba. Týmto mu dáme najavo, že je to v poriadku a že momentálne správanie nie je jeho osudom.“
Ak totiž deti opakovane počujú, aké sú, začnú sa s tým jednoducho identifikovať a vyvodzovať závery o svojej identite. Keď počujú, že im nejde matematika alebo že jednoducho nie sú študijný typ, pokúsia sa v tom nájsť zmysel a čoskoro uveria, že takéto teda musia byť.
A pritom stačí tak málo – menej používať obmedzujúci jazyk, a teda čierno-biely štýl reči. Zbaviť sa slov ako – vždy, nikdy, som taký, neznášam to, milujem to, pretože takýto spôsob vyjadrovania necháva len veľmi málo priestoru a na všetko sa pozerá len z jedného uhla pohľadu.
Deti si totiž nezaslúžia nálepkovanie, s ktorým sa potom budú musieť stotožňovať celý život.
-- Od empatii k lepším vzťahom --
Odkedy sa mi narodil syn, pravidelne som sa sama seba pýtala, či všetko robím správne. So svojimi pochybnosťami som sa zdôverila len manželovi a najlepšej priateľke. Akoby som stratila odvahu priznať svoju zraniteľnosť.
Pri rozhovoroch s inými matkami som si uvedomila, že stále viac žien nie je ochotných ukázať svoje slabiny, zatiaľ čo na zoznam toho, čo znamená „byť dobrá matka“ neustále pribúdajú nové veci. Jednoducho sa bojíme odsúdenia, a pritom namiesto zahanbovania stačí byť len viac empatický.
Dáni svoje deti od útleho veku vedú k empatii. Umožňujú im vyjadriť všetky svoje pocity. Pomáhajú im k tomu aj školy, ktoré majú zavedené programy na zlepšenie empatie a vedú deti k spolupráci. Študenti si napríklad navzájom pomáhajú s učivom.
Empatia logicky obmedzuje šikanu, zvyšuje schopnosť odpúšťať a zlepšuje vzťahy.
Dánske deti rodičia učia, aby boli vnímavé voči ostatným a pred negatívami u druhých videli skôr ich pozitívne stránky. Podľa nich je totiž dôležitejšie ostatných neodsudzovať či nezahanbovať, ale naopak – radšej sa ich pokúsiť pochopiť. Aj preto v Dánsku len výnimočne hovorí dospelý negatívne o cudzom dieťati pred svojím potomkom.
„Dáni sa snažia viesť deti k tomu, aby vnímali správanie ostatných ako ovplyvnené okolnosťami, namiesto toho, aby im dávali nálepky ako zlý, sebecký alebo neposlušný,“ vysvetľujú v knihe autorky.
-- Bez vyhrážok --
Niekto by mohol namietať, že dánska výchova nemá pravidlá, nie je to však tak. Pravidlá sú pre Dánov rovnako dôležité ako pre iných rodičov. Svojim potomkom stanovia pravidlá a od detí očakávajú, že ich budú dodržiavať. Rozdiel však spočíva v tom, že si od detí vypočujú otázky k týmto zásadám.
„Dáni veria, že deti sú vo svojej podstate dobré, a podľa toho s nimi zaobchádzajú,“ uvádzajú autorky, ktoré navyše zdôrazňujú, že Dáni na svoje deti kričia len veľmi zriedka. Vychádzajú totiž z toho, že ak od svojich detí očakávajú, že sa ovládnu, musia ísť príkladom a sami sa tiež ovládať. Veď napokon, je to zrejmé – rešpekt a úcta sú pre rodičov zo strany detí dôležitejšie ako strach.
Ďalším pilierom dánskej výchovy je malé množstvo ultimát. Dáni namiesto trestov uvažujú o tom, ako sa vyhnúť problémom. Veria totiž, že dieťa nie je zlé, že zlé je len jeho konanie, ktoré sa navyše môže viazať len na určité obdobie.
„Mali by ste byť dôslední, ale to neznamená, že je potrebné povolávať armádu. Pamätajte, že deti prechádzajú fázami, v ktorých niečo nechcú robiť/jesť/nosiť/hovoriť. Raz z nich vyrastú. Ak sa budete držať svojich základných pravidiel, deti ich pochopia,“ vysvetľujú autorky s tým, že deti si počas svojho vývoja len jednoducho overujú rôzne veci a vyhrážanie sa v podobe „Ešte raz to urobíš, tak uvidíš!“ má časom presne opačný efekt.
„Deti by sa mali pokúšať posúvať svoje hranice a testovať pravidlá. To neznamená, že sú zlé alebo manipulatívne. Takto jednoducho rastú,“ uvádzajú autorky, keď ponúkajú na prvý pohľad jednoduchý recept na to, ako vychovať šťastné deti, z ktorých vyrastú emočne vyrovnaní a takisto šťastní dospelí.
Samozrejme, že to vyžaduje čas a hlavne veľa trpezlivosti, ale najmä hlavne zmenu základného nastavenia, ktorú sme zdedili po svojich rodičov. Určite občas pochybujeme o tom, či to isté chceme zanechať aj svojim potomkom.