Gustava Eiffel pozná snáď každý nielen vďaka pre Paríž a celé Francúzsko tak ikonickej Eiffelovej veži. Nicolas d’Estienne d’Orves v románe venovanému tomuto geniálnemu inžinierovi a umelcovi odkrýva aj jeho lásku a ženu, ktorá ho v mnohom inšpirovala. „Láska je premenná veličina. Keď skĺzne do rutiny, stratí chuť. No či sa to nestáva v každom dlhodobom vzťahu? Nemožno večne žiť s búšiacim srdcom, nastraženými zmyslami, v zajatí spaľujúcej túžby.” Paríž, rok 1886. Mesto sa pripravuje na Svetovú výstavu a je to práve Gustave Eiffel, ktorý má vytvoriť monument, ktorý všetkých ohúri, najvyššiu vežu na svete. On sám však bojuje s týmto nápadom a ako inžinier by sa skôr venoval metru, ktoré v Paríži plánujú. Osud ho však opäť zavedie k žene, ktorú tak miloval. K Adrienne, s ktorou sa spoznal počas projektu v Bordeaux, a s ktorou sa mal oženiť. Jeho city sa začnú drať na povrch a nakoniec sa predsa len rozhodne vytvoriť pre Paríž vežu, ktorá bude jeho leskom a miestom vo svete. Plánovanie „Eiffelovky” ho napokon úplne pohltí, stane sa ňou doslova posadnutý a nevzdáva sa ani vtedy, keď ju druhí odsúdia a podpisujú proti jej výstavbe petíciu. „Človek jedného dňa postúpi na rebríčku a nezáleží na tom, ako sa mu to podarilo, lebo zhora je taký nádherný výhľad, že zabudne na útrapy cesty nahor.” V rozprávaní sa tiež vracia k roku 1860, do Bordeaux. Práve vtedy sa spoznal s krásnou Adrienne. Sledujeme vývoj ich vzťahu a tiež emotívne rozdelenie. Eiffel je nádherným príbehom nielen o láske a zrade. Zamilovala som sa od prvých strán do francúzskeho prostredia, postáv a tiež autorovho štýlu písania. Celý román bol napísaný s istou ľahkosťou a príbeh som prečítala doslova na jeden nádych. Vzťah medzi Gustaveom a Adrienne bol nádherný, no veľmi krehký a krátky. O to viac som im fandila pri opätovných stretnutiach. Bolo neskutočne zaujímavé čítať o období, v ktorom Eiffel vytváral svoje majstrovské dielo. Obdivovala som jeho zápal, dychtivosť a až úplnú posadnutosť vežou, ktorá vyráža dych svojou monumentálnosťou.