Hendrik je späť. Ešte stále žije. So svojím klubom Starí, ale nie mŕtvi plánuje ďalšie dobrodružstvá. Prijali tiež nových členov, aby zaplnili miesta po Grietje a Eefje. Rok nič nenapísal. Musel bojovať so smútkom. Smrť jeho priateľky ho veľmi zasiahla a nedokázal sa sústrediť na denník. V skratke nám však oznamuje, čo sa stalo za ten čas. Nie sme o nič ukrátení, takže sa plynulo prechádza do roku 2015. Vtedy sa začína pravý Tajný denník. Deň po dni. Prvý diel sa mi veľmi páčil. Neustále som sa smiala. Bol príjemným oživením po knihách plných ťažkých tém. Vedela som, že existuje aj pokračovanie a netrpezlivo som naň čakala. Musela som si ho prečítať. Stále som si pamätala, aké záchvaty smiechu som mala pri prvej časti. Teraz som si chcela prečítať knihu kvôli relaxu a myslela som si, že táto novinka mi to vie ponúknuť. Pravidelné zápisky do denníka ma opäť nesmierne tešia. Mám radosť z toho, že som sa znova chopil pera, a je mi ľúto, že som ho nechal rok nepohnute ležať. Tak ako hovorievala moja žena: Človek ľutuje rozhodnutia, ktoré neurobil. (str. 13) Hneď na prvej strane som si niečo uvedomila: toto bude depresívne. Pri tejto knižnej sérií sa črtajú neskutočné kontrasty; raz odpadávate od smiechu, inokedy bojujete s plačom. Túto skutočnosť som zistila na konci prvej knihy, no nebolo to také tragické, pretože prevládal humor, a tak sa človek dokázal pretvarovať, že si nič nevšimol. Teraz sa to však nedalo prehliadať, pretože Hendrik mal iné nastavenie mysle. Už nebol taký ironický, nemal náladu skoro na nič a denník využíval skôr ako terapeutickú pomôcku. Potreboval svoju bolesť a smútok dostať von. Nachádzal sa v stave, v ktorom by ste ho neradi videli. Starčeka stretáva jedna tragédia za druhou. Zle sa na to pozeralo. V pokračovaní sme sa čo-to dozvedeli o Hendrikovej minulosti, ktorá bola pred nami skrytá. V návale nostalgie začal písať aj o svojom živote, ktorý prežil mimo domova dôchodcov. Všetko mi už dávalo zmysel, ale, ako väčšina textu, i tieto spomienky boli depresívne a odhalili trpké skutočnosti. Prečo nemá rodinu, ktorá by sa o neho postarala? Čo sa stalo? Prečo má takýto pohľad na svet? Postupne to budete zisťovať. Grietje je taká dementná, že je šťastná a bezstarostná. Niekedy sa na mňa zadíva o čosi dlhšie s takmer neviditeľným úsmevom a iba pokrúti svojou ľúbou hlávkou. Akoby si pomyslela, že ma predsa odniekiaľ pozná... Kdesi v hlave má uložený celý svoj život. Sama sa tam už dostať nevie, no ja opatrujem miesta, o ktoré sme sa delili spolu. (str. 38) Netvrdím, pár humorných situácií sa tam vyskytlo, no keď som sa nad tým zamyslela, všetky boli zatienené smútkom. Z tohto diela môžete upadnúť do depresie. Radšej vás vopred varujem, aby ste nečakali podobnosť s prvou časťou. Nič nie je rovnaké. Všetko sa obracia hore nohami a ja som sa bála otočiť stránku. Mala som obavy z toho, aká tragédia sa ešte stane. Ak ste si neboli istí, či je denník autentický, toto je ten okamih, keď budete stopercentne presvedčení, že to, čo čítate, je reálne. City neboli hrané, boli nefalšované. Uvedomila som si, že by bolo podozrivé, ak by sa v domove dôchodcov nestávali smutné udalosti. Pokračovanie odzrkadľovalo reálny život, a to, ako sa vyvíja a kam speje. Ak by bolo všetko len zábavné (alebo iba väčšia časť z toho), asi by som tomu prestala veriť, ale o tomto niet pochýb. Človek nemôže byť stále pozitívne naladený. Nedá sa to. Nový tajný denník Hendrika Groena je veľmi smutný, takže by ste ho nemali čítať s cieľom, že sa zasmejete. Hendrik píše stále úžasne, no je za tým veľká bolesť. Hodnotenie: 4/5